Aby ste zistili, aké je to byť v nebi, musíte si najskôr prejsť peklom...
Príbeh o tom, ako sa cesta za hľadaním životného šťastia môže neočakávane a nenávratne skľukatieť.
Vanesa dlhodobo trpí v nefungujúcom manželstve. Všetky jej snahy o záchranu...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Ďalší nudný večer predo mnou. Môj spolubývajúci, či v akom vzťahu to vlastne sme, je opäť (alebo ešte stále?) v práci, vonku to vyzerá akoby sa blížilo snehové tornádo, ktoré mieni apokalypticky zničiť celé mesto a telka nám nejde, pretože signál je niekde zaviaty snehom. Skvelé. Ešteže mám vždy po ruke nejaké víno a dobrú hudbu v telefóne...
Chýbaš mi, zlato...
Zjavila sa mi na displeji esemeska od Marcela. Môj vínom poznačený úsudok za prudko zmenil na príliš nevhodný, čo sa jasne odzrkadlilo na mojej odpovedi.
Aj ty mi chýbaš. V takýto odporný mrazivý večer sa nemám ku komu túliť. Neprídeš ma zohriať? Please...
Do riti, vážne som to napísala?! Mala by som tú nevraživú tmavočervenú tekutinu radšej odložiť niekam preč z dohľadu. Opiť sa sama doma a navyše len tak – bez príležitosti, to je teda silná káva. Ach, Vanesa. Kam až si to klesla?
Keby som mal pojazdné auto, neváham, tomu ver 😉. Bohužiaľ je práve v servise a v tejto dopravnej situácii podľa mňa nič nepremáva... ale čo tak zohriať sa na diaľku? 😉
Ach, do pekla. Zas som v situácii, v akej by som byť nemala. Predstava zahriatia na diaľku ma až príliš zlákala.
Nenamietam 😊.
Naťukala som, intenzívne blúdiac očami po písmenkách, aby som neurobila nejaký škaredý preklep. Podnapitá myseľ mi totiž značne sťažovala schopnosť triafať správne písmená na miniatúrnej klávesnici môjho smartfónu.
Zatvor oči a predstav si, že som práve pri s tebou. Ležím vedľa na gauči a pomaly ti vyzliekam tričko. Bozkávam ťa pritom na krk, na ústa, na brucho...
Nikdy by som nepovedala, že obyčajné písanie ma dokáže tak vyhecovať, no jeho slová ma skutočne priviedli do rozpakov. Moje telo zrazu začala obliehať podozrivo známa horúčava. Len pokračuj, prosím...
A? Čo ďalej?
Narýchlo som precitla a odpísala mu. Keď mi pípnutie telefónu oznámilo príchod ďalšej správy, nadšene som schmatla mobil do ruky a netrpezlivo otvárala správu.
Sťahujem ti aj nohavice, bozkávam ťa na stehnách. Moja ruka zablúdi pod tvoje nohavičky a okúsi vlhkosť tvojho prostredia. Kým sa stihneš spamätať, nohavičky máš dolu... túžiš po tom, aby som bol v tebe čím skôr, takže nadšene plním tvoje zbožné priania...
Pri čítaní poslednej správy som sa pristihla pri tom, ako podvedome tíško vzdychám. Zahryzla som si do spodnej pery, slastne prevrátila očami a hodila mobil na gauč medzi kopu dekoračných vankúšov. V tej chvíli som si totiž spomenula na malého šikovného pomocníka, ukrytého niekde v útrobách mojej šatníkovej skrine. Drahý Róbert, prišiel tvoj čas...
