Aby ste zistili, aké je to byť v nebi, musíte si najskôr prejsť peklom...
Príbeh o tom, ako sa cesta za hľadaním životného šťastia môže neočakávane a nenávratne skľukatieť.
Vanesa dlhodobo trpí v nefungujúcom manželstve. Všetky jej snahy o záchranu...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Dni si podávali ruky, čas bežal ako o preteky a ja som sa neustále utápala vo svojom zúfalom, zlými rozhodnutiami poznačenom živote. Veľmi som sa snažila ostať psychicky v rovnováhe, no posledné dni všetky moje pokusy márne ničila beznádej, ktorú mi každodenne hádzala pod nohy krutá realita akoby to boli akési polená. Potkla som sa o ne vždy, keď som si už začínala myslieť, že sa mi darí kráčať rovno a so vztýčenou hlavou.
Odkedy som sa dozvedela o Enyi, sužovali ma príšerné pocity. V hlave sa mi mlela zmes strachu, zdesenia, hnevu a nenávisti. Mátali ma nočné mory o tom, ako ju Viktor všemožnými spôsobmi zabíja a ona príšerne trpí.
V jednom zo snov som videla Viktora zahaleného v desivej maske. Prenasledoval Enyu po sobotnej šichte a keď prechádzala okolo prístavu, napadol ju a dobodal. Spočiatku veľmi kričala, plakala a päsťami ho udierala do hrude. Bodol ju veľkým ostrým nožom. Raz, dva razy, tri. Jej bezvládne telo sa popri ňom zvesilo až k zemi a v krvavej kaluži zostalo bez známok života ležať v opustenej starej časti prístavu, zatiaľ čo on si spokojne odkráčal to hlbín skorej rannej tmy a stratil sa v uličkách mesta.
Tento istý sen sa mi prisnil niekoľkokrát a vždy som sa na jeho konci zobudila na smrť vydesená, so spoteným čelom a slzami lemujúcimi moju prestrašenú tvár. Bez ohľadu na to, v akom čase počas noci sa mi sníval, nikdy som po ňom viac nedokázala zaspať. Preľakaná som radšej zapla malú lampu na nočnom stolíku a až do rána sa márne pokúšala upokojiť na mobile - rolovaním bezvýznamných celebritných fotiek na instagrame.
Zakaždým ma ovládol pocit, že ak sa mi rovnaký scenár prisní ešte raz, zaručene z toho zošaliem.
*
„Vanesa! Mobil ti vyzváňa ako o život! Zdvihni to, prosím! Neviem sa sústrediť na blokovanie!" Začujúc Júliin hlas som sa narýchlo vymanila spomedzi desiatok rozhádzaných riflí v sklade a utekala za ňou k pokladni. Mobil som si zabudla na pulte priamo vedľa pokladne a rozhodne som nerátala s tým, že by mi niekto mohol volať počas pracovnej doby. Pri schmatnutí svojho vymakaného smartfónu spred jej očí ma neminul otrávený výraz zdobiaci jej tvár.
Na displeji sa javil názov volajúceho - Mama. Pri pohľade naň mi stuhla krv v žilách. Určite čosi nie je v poriadku. Mama nikdy nevoláva v takomto čase.
Svižne som sa rozbehla späť ku skladu a zabuchla za sebou dvere. V tejto miestnosti kamera nie je a nikto nebude vedieť, že som telefonovala počas pracovnej doby.
Roztrasenými rukami som potiahla prstom po displeji a prijala hovor.
„Mami?"
„Zlatko moje. Tak rada ťa počujem," okamžite na mňa vyhŕkla akýmsi neprirodzeným tónom.
„Mamička, čo sa deje?"
„Ja... L-len som ťa chcela počuť," zaklamala, no tentoraz som jasne počula, že jej hlas je poznačený plačom.
