Hrdlorez (new)

Kapitola 1

Neónovou farbou zvýraznila nadpis v skriptách a zúfalo prebehla celú stranu. Mala pocit, že skúška z matematiky je skôr lúštenie hieroglyfov, na celej strane bolo sotva päť čísel. Zhlboka sa nadýchla a sústredila sa na prvé zadanie. Jej trápenie však razantne ukončil telefón, ktorý začal zvoniť. Nadvihla hlavu a jednou rukou sa poň natiahla, ani sa nepozrela, kto volá a hovor prijala.

„Všetko najlepšie, Nina! Čo robíš?" Z druhej strany sa ozval hlas, ktorý patril jej najlepšej priateľke.

„Vďaka, Sonia. Momentálne mám strašné rande s číslami a ty si mi asi zachránila život." Sonia sa zachichotala. Ona mala skôr pocit, že sa čoskoro rozplače.

„Rado sa stalo, ešte mi poďakuješ, že si nad tým nepresedela celý deň. Si jediný človek, ktorý slávi svoje dvadsiate druhé narodeniny učením. Okamžite s tým prestaň!" Tento raz sa zasmiala ona. Zbožňovala ju, vedela jej zdvihnúť náladu v priebehu niekoľkých sekúnd. „Aké máš na dnes plány, oslávenec?" opýtala sa zvedavo.

„No, uhm... naobedovať sa a pokračovať v mučení. Ty pracuješ až do šiestej, že? Mohli by sme potom niekde skočiť. Potrebovala by som vypadnúť z domu." Party však bola viac než nutná. Bola už zo školy úplne zúfalá, potrebovala aspoň na chvíľu vypnúť. Vedela, že o zábavu núdza nebude, keďže v tú noc bol Halloween.

„To znie ako super plán. O siedmej ťa vyzdvihnem pred tvojim domom. Ty si zatiaľ premysli, kam by si chcela ísť a hlavne si prichystaj kostým. Už musím končiť, tak sa vidíme večer, ahoj." Znela, akoby ju práve niekto pristihol telefonovať v práci. Sonia bola od nej staršia takmer o tri roky, no dobre si spolu rozumeli. Občas mala pocit, že ona je tá mladšia a šialenejšia osoba z nich dvoch. Niekedy sa správala akoby práve ňou trieskala puberta.

„Maj sa."

Telefón položia späť na stolík pred sebou a zívla si. Ak by mohla, bola by schopná prespať aj celý deň. Nikomu by to aj tak nevadilo, keďže doma cez týždeň nebýval takmer nikto. Otec ako šofér kamiónu býval doma len málokedy, mama pracovala v pekárni a sestra študovala na univerzite v San Diegu, na druhej strane sveta.

Dala si pauzu od učenia a šla s zohriať obed. Znovu ju čakali bolonské špagety, ktoré mala aj včera. Zapla si telku a zobrala misku s cestovinami k sebe. Dúfala, že sa len naobeduje a chvíľu oddýchne, nemala v pláne nečinne ležať na pohovke, pretože budúci týždeň ju čakala ešte jedna skúška, ktorú musela spraviť, tak si učivo rozdelila na viaceré dni, aby ju z toho netrafil šľak deň pred ňou.

Myšlienkami bola úplne inde a program, ktorý práve šiel, vôbec nevnímala. Tešila sa na večer ako malé dieťa. Sonia je skvelý parťák na takýto druh zábavy. Vie vypočuť, poradiť, donútiť tancovať a je to skvelá osoba. S nikým iným by svoje narodeniny neoslávila radšej ako s ňou.

Učenie sa nakoniec nekonalo, keďže sa jej podarilo zadriemať na pohovke a prebudil ju až príchod mamy z práce. V duchu vynadala sebe samej, že sa nevie poriadne sústrediť a dáva prednosť všetkému inému, len nie povinnostiam. Škola bola prvoradá, to vedela, no učenie bol pre ňu hotový kríž.

Myslela, že najväčší problém bude nalepenie umelých zubov, no to ešte netušila, aká fuška bude navliecť sa do úzkych korzetových šiat. Siahali jej do pol stehien a šnurovačka bola z prednej strany po takmer celej dĺžke. Napokon sa jej ich podarilo pozaťahovať tak, aby v tom mohla chodiť a hlavne dýchať. Rýchlo si obliekla čierne priehľadné pančušky s nejakým abstraktným vzorom, hodila na kabelku čiernu koženú bundu a to bolo – čo sa oblečenia týkalo – všetko.

Presunula sa do kúpeľne, vytiahla kozmetickú taštičku so šminkami a pustila sa do make-upu a lepenia umelých špicákov. To všetko spolu jej netrvalo dlhšie ako navlečenie sa do tých prekliatych šiat.