Harry Potter a Nástrahy Času

I. Padajúca Hviezda

I.

Harry

                     Je začiatok školy a ja aj s Ronom ideme na Astronomickú vežu. Je neskoro večer, ale mne sa nedalo spať. Ten denník a časovrat mi nedajú spať.

“Harry, si si istý, že je to dobrý nápad? Hneď prvý deň a ty už chceš mať problém?” spýta sa cestou Ron.

“Nenútil som ťa ísť. Pokojne sa vráť, ale ja chcem ísť na Astronomickú vežu. Chýba mi to,” pokrútim hlavou.

“To ani náhodou. Idem s tebou. Vždy budem s tebou,” usmeje sa.

S úsmevom prikývnem. On je môj jediný priateľ, odkedy Hermiona zomrela na rakovinu. Keby som stratil jeho, už by som nemal nikoho, ak nerátam svojho kmotra a Remusa. Nevšimnem si ani ja a ani Ron, že nás sledujú tri osoby, ktoré si nás omylom všimli, keď sme sa zakrádali chodbami. Prídeme až na Astronomickú vežu a pozriem sa na hviezdy. Uvidím padať hviezdu.

“Niečo si želaj. Keď si niečo želáš od srdca, tak sa ti to splní,” usmeje sa Ron.

“Sú to iba báchorky, ktoré si rozprávajú Muklovia,” pokrútim hlavou.

“Nie sú. Magické hviezdy sú vzácne. Hviezdy nepadajú často a keď niekto skutočne vysloví želanie od srdca, hviezda mu ho splní, aj keď si ho vyloží po svojom,” usmeje sa.

“Po svojom?” spýtam sa nechápavo.

“Áno. Ak si budeš želať mať lepší, bohatý život a ty to budeš myslieť v zmysle, aby si vyhral v lotérii, ale nepovieš to presne, tak ti to môže zariadiť hviezda úplne inak a ty môžeš zbohatnúť aj vážne strašným spôsobom. Poznám prípad, kde si jeden želal aby sa konečne zhodol s rodičmi aspoň v jednej veci a hviezda mu to splnila v tom, že ho rodičia museli poslúchať na slovo ako pod Imperiom,” pokrčí ramenami.

“Čo si si želal ty?” spýtam sa a pozriem na nebo.

“Aby som našiel niekoho, koho by som mohol milovať a kto by miloval mňa,” zašepká.

Chytím ho za ruku, zavriem oči a vyslovím svoje prianie.

‘Prosím nech sa mi život zmení v lepší a nech prežijem šťastný život s láskou, ktorý žili aj moji rodičia,’ vyslovím v mysli.

Zrazu sa naše ruky rozžiaria a ja prudko otvorím oči.

“Harry, čo si si prial?” spýta sa vystrašene Ron.

Než mu však stihnem odpovedať, žiara nás zahalí a vo víre farieb sa stratíme z veže.

                           Keď dopadneme na tvrdú zem, rýchlo sa postavíme a pozrieme sa okolo. Prvé čo si všimnem je, že je deň a druhé, že sme pred hradom.

“Čo sa to stalo?” spýta sa Ron.

“Neviem. Chcel som len, aby sa mi život zmenil k lepšiemu a aby som mal šťastný život s láskou, ako mali moji rodičia,” pokrútim hlavou.

“Poď. Pôjdeme za riaditeľom. Mám pocit, že sme sa dostali do minulosti, ale neviem ako ďaleko,” chytí ma za ruku.

Ron je odo mňa len o pár centimetrov vyšší a ja bohužiaľ nie som moc vysoký.

“Prečo si to myslíš?” spýtam sa a poslušne idem za ním.

Veľmi často nechávam za seba rozhodovať Rona. Aspoň v poslednej dobe a vlastne ani neviem prečo. Asi sa cítim tak stratený, že jednoducho potrebujem niekoho, kto by ma viedol a staral sa o mňa. A možno sa na mne začína prejavovať týranie mojich príbuzných. Pri riaditeľni sa stretneme s riaditeľom. S kým iným by sme sa mali stretnúť, keď je to riaditeľna, že? Výhodou je, že nemusíme hádať heslo, no zarazí ma, že riaditeľ vyzerá veľmi mlado.