Harry Potter a Nástrahy Času

VI. Marcus

VI.

Harry

                  “Harry, pokoj,” spoznám Síriusa.

Ľahnem si späť do postele. Mám trochu zahmlené spomienky. Ale viem čo sa stalo a to je hlavné.

“Kde je Remi?” spýtam sa.

“Spí na vedľajšej posteli. Nechcel sa od teba pohnúť a mňa donútil spať. Teraz som donútil ja jeho,” uškrnie sa.

“Kde je Ron?” spýtam sa znovu.

“Ešte sa neprebral. Je na druhej posteli aj so Snapeom……. Čo sa vám stalo? Prečo ste nezostali v Komnate? Celé štyri dni sme vás nemohli nájsť a dnes ráno sme vás našli v jednej chodbe. Dokonca aj vaši strážci zmizli. Ešte sme ich nenašli,” povzdychne si.

Night a Dreams! Sakra. Úplne sme na nich zabudli. Ani netuším, kedy som ich videl naposledy. A k tomu sme boli preč pekelne dlho. Pomyslím na Dreamsa a pokúsim sa ho zavolať. Našťastie to funguje a za chvíľu príde na ošetrovňu aj s Nightom. Night si ľahne pod Ronovu posteľ a Dreams vyskočí na moju. Ľahne si vedľa mňa. Sírius sa žiarlivo zamračí a premení sa. O chvíľu na mne leží čierny pes. Zasmejem sa a oboch ich hladím po hlave.

“Sírius! Zlez z neho. Musíš byť ťažký,” započujem Remusa.

“Remi, to je v poho…….” usmejem sa a počkám než príde ku mne a pobozká ma.

“Som rád, že si v poriadku. Čo sa vám stalo?” spýta sa ma nežne.

“Nič. Všetko je v pohode,” usmejem sa.

Nesmú sa ešte dozvedieť pravdu. Zamračí sa, ale pochopí, že mu to teraz nepoviem.

“Len mi povedz pravdu, či ti nijak neublížili,” pohladí ma a Sírius ma oblíže na tvári.

“Vážne mi nikto nič neurobil. Cítim sa celkom fajn,” pousmejem sa.

Prikývne a mierne sa na mňa usmeje. Ľahnem si naspäť do perín a ešte na chvíľu zavriem oči. Som vyčerpaný a ani neviem z čoho……..

Ron

                Už ubehol týždeň od doby, čo sme sa s Harrym prebrali na ošetrovni. Začínam pociťovať isté zmeny vo svojej mágii. Niečo je iné. Akurát idem s Nightom po chodbe, keď ma zastavia nejaký chalani. Až príliš mi to pripomenie situáciu pred pár mesiacmi.

“Weasly, poď s nami,” povie jeden.

“Nikam nejdem!” odfrknem si.

Začnú sa približovať. Dostanem strach, tak sa Night postaví predo mňa. Vystrašene vystriem ruku a chalani sa zastavia. Prekvapene na nich žmurkám. Nechápavo stiahnem ruku k sebe a posuniem sa dozadu. Zamrzli v čase! Ako je to možné!?

“Night, poď,” potiahnem svojho leva a mávnem rukou, aby sa prebrali.

Keď sa znovu pohnú, už som dávno za rohom. Zastavím sa až v našej izbe v Chrabromile. Ešte stále som šokovaný a vystrašený. Čo sa to preboha stalo? Nanešťastie ma sem videl utekať aj James, tak nie je divu, že sa tu o chvíľu objaví.

“Ron, stalo sa niečo?” spýta sa a sadne si pri mňa.

“Nie. Som v pohode,” rozhodnem sa zapierať.

“To vidím,” odfrkne si.

Neverí mi. Kto by mi tiež veril, keď sa trasiem ako ratlík. To, že sa niečo stalo by neušlo ani slepému. Ale čo mám povedať, že sa stalo, keď to ani sám neviem?!