Údolie čarodejníc

1.

Ráno sa Arachne prebudila na ostré slnko udierajúce jej do očí. Posadila sa, pretrela si oči a pozrela sa von oknom. Na drevenej lavičke pred ich chalúpkou si spokojne pobehoval vtáčik a rozhliadal sa po koristi.

,,Ako je dnes krásne," povedala si a s úsmevom na tvári vstala zo svojej postele.

V kuchyni za stolom sedeli ostatné biele čarodejnice, ktoré práve raňajkovali mäkučký chlieb s čučoriedkovým lekvárom. 

,,A kde je môj kúsok?" pozrela sa zarazene na stôl, na ktorom už nezvýšil žiadny krajec chleba.

,,Máš vstávať skôr," povedala povrchne najstaršia členka rádu Damiana a zlízala si z prstov lekvár.

,,Že ma to vôbec prekvapuje." 

Arachne opustila chalúpku už bez úsmevu na tvári a vybrala sa nadýchať čerstvého ranného vzduchu. 

,,Však ja im ukážem!" hovorila si celou cestou, ako kráčala horským chodníkom. Po okrajoch cesty rástli červené muchotrávky, ktoré sa na ňu usmievali a snažili sa jej svojou pestrofarebnosťou rozžiariť deň.

Ich údolie bolo rozdelené na dve časti. Jedna bola tá, kde svietilo slnko a hemžilo sa to životom. To bolo miesto, kde bývali elfi, škriatkovia, víly a biele čarodejnice. Tá druhá časť bola tá, kde nikdy nesvieti slnko a bolo tam mŕtvo. Na tejto časti údolia natrafíte len na večnú hmlu, tmu a strach. Nikdy neviete, čo od toho miesta čakať. Číhalo tam na vás zlo na každom kroku. Vyschnuté stromy počuli každý váš nádych a výdych. Neúrodná pôda smrdela hnilobou a na nejakú zver ste natrafili iba málokedy.

Ako tak kráčala chodníkom, napadlo jej, že sa pôjde pozrieť do temnej časti údolia. Z neznámeho dôvodu ju tam tento deň niečo lákalo. Vedela, že je to nebezpečné a ísť tam sama je veľmi riskantné, ale čo mohla stratiť? Cítila sa nemilovaná, nepochopená, osamelá a odstrčená. A doma ju nikto nečakal, aspoň nie jej rodina. 

Zrazu zišla z machom obrasteného chodníka a vydala sa bočnou cestičkou mieriacou priamo von z lesa a namierila na temnejšie miesto. 

Slnko sa pomaly vytrácalo a o krátku chvíľu stála na hnilobnej pôde, kde jej šla naproti hmla. Atmosféra sa zrazu zmenila z krásnej na pochmúrnu a desivú.

,,Zvládnem to."

Jej biele šaty v tej tme žiarili ako plameň sviece v nočnej chvíli. Kryla sa poza stromy, aby si ju niekto nevšimol, hoc vedela, že aj stromy sú na tomto mieste zradcami. 

Bežala z miesta na miesto skrývajúc sa pred nežiadanými očami so zadržaným dychom.

V tom začula praskot suchých vetví, akoby niekto na ne stúpol. Spozornela. Snažila sa v tej hmle a tme zachytiť aspoň niečo. 

,,Dnes bude na hostinu dosť dreva a ak bude málo, nech si ide poň iná bosorka," ozval sa chrapľavý ženský hlas.

Arachne pochopila, že to asi nebude zatúlaná srnka, ale jedna z temných čarodejníc, ktorú poslali po drevo. 

V tichosti rozmýšľala, o akej hostine to hovorí. Nebol v ten deň žiadny sviatok, ktorý by mohli sláviť.

Ako sa zlá čarodejnica vracala k jej rádu do ich chalupy, miestami za sebou tratila zopár suchých vetví. 

Arachne sa rozhodla sledovať ju. Snažila sa na nič nešliapnuť a nestrhnúť na seba pozornosť. Zlá čarodejnica avšak niečo tušila a neustále sa pozerala za seba. Našťastie sa jej pohľad vyhol Arachne.

,,Sledovať niekoho v tme a hmle je skutočne ako za trest!" mračila sa a prevrátila očami.

O chvíľu vyšli z lesa a Arachne si musela rozmyslieť, či sa skryje pomocou kúzla a bude míňať energiu na hlúposti, alebo pôjde po kraji lesa sledujúc postaršiu bosorku.
Zvolila si druhú možnosť. Podvedome cítila, že bude lepšie si silu šetriť na inú situáciu.

Nespúšťala oči zo zhrbenej bosorky, ktorá už fuňala od únavy a rýchleho tempa.

Zrazu bosorka zastala pred chalupou z čierneho dreva. Spustila na zem drevo a ozval sa škodoradostný smiech ostatných čarodejníc. 

,,Dnes majú tí všivaví  ľudia z najbližšej osady slávnosť. Ich zvykom je v tento deň posielať deti do lesa a to, ktoré prinesie najviac šišiek vo vreci za určitý čas, vyhráva. Je nám ale jasné, že do tejto temnej časti si netrúfnu ísť, tak si na ne počkáme na hranici s lesom bielych čarodejníc. Tolerovali sme to roky, ale je načase tieto ľudské srandičky ukončiť. Dnes si pochutnáme na mladom ľudskom mäse!" zakričala hrdo vodkyňa a slávnostne podvihla ruky k mrakmi zatiahnutému nebu.

,,Pre všetkých bohov, toto nemôžem dopustiť!" zhrozila sa Arachne.