Údolie čarodejníc

21.

Havran si všimol, že sa za ním niekto prikráda. Prudko odbočil do pravej strany, aby Arachne zmiatol a hneď sa vrátil späť. Keď videl, že sa čarodejnice nezbavil, otočil sa a zaútočil na ňu. Zapichol sa jej svojimi pazúrmi do jej hebkej pokožky a štípal ju zobákom. 

Arachne stratila rovnováhu a spadla z metly na zem. Mohutný havran však neletel k hore, zletel na zem k čarodejnici. Vypadalo to tak, že s ňou ešte neskončil. Jej rany nasiakli jed z jeho peria a zakričala od bolesti. Havran na ňu zaútočil zozadu, bol veľmi rozzúrený a silný. Čarodejnica začala pomaly roniť slzy, v tichosti, akoby to bolo nejaké tajomstvo. Z posledných síl však odriekla kúzlo. Neostávalo jej nič iné, než zakročiť s pomocou mágie.

,,Perie havrana, čo jedom nasiaknuté je, nech zhojí sa mi každá rana a havran bezmocný je."

V zlome sekundy ležal havran na zemi so zlomenými krídlami. Bol tak zmordovaný, že nevládal ani krákať. Zjavne to musel ľutovať, pretože keby zakrákal v momente, ako zbadal Arachne, zomrela by. 

Pýtate sa, prečo Arachne nepoužívala kúzla častejšie? Odpoveď je jednoduchá. Pochybovala a mala strach, že zlyhá. Navyše, každé jedno kúzlo pripraví čarodejnicu o obrovské množstvo energie. Bolo by hlúpe míňať svoju silu na primitívne veci, preto vždy musela zvážiť, či si daná situácia vyžaduje taký zákrok.

Havran po pár minútach naposledy vydýchol. 

Ubolená Arachne vzala jedno z jeho perí, nasadla na metlu a už aj sa brala do údolia, aby si pomocou byliniek vyliečila rany. Jed na ňu pôsobil veľmi zle, rany ju štípali, hmlilo sa jej pred očami a mala pocit, že čoskoro upadne do večného spánku. Cítila, ako jej srdce bije čoraz pomalšie a pomalšie a dýchanie sa zrazu zdalo byť problémom.

Keď zbadala svoju chalúpku, podvihla kútik, hoc to moc na jej utrápenej tvári nebolo vidno. 

Ešte ani nebola na zemi a už zoskočila z metly. Z posledných síl vtrhla do svojej chalúpky ako nejaký zlodej a prehrabávala sa v šuplíkoch. Hľadala vodičku z vylúhovaného hojivého lístia z elfieho stromu života. Áno, aj tú si tam počas jej krátkeho pobytu stihla pričarovať.

Uchmatla fľaštičku, odhodila korok niekde za seba a napila sa. 

Pocítila okamžitú úľavu. Dýchanie bolo o niečo ľahšie, rany už toľko neštípali, no na dotyk boli stále citlivé. Po krátkej chvíľke už dokázala udržať rovnováhu a opäť sa dala dokopy.

V chalúpke sa však nezdržala dlho. Nasadla na metlu a šla skontrolovať svoje známe s nádejou, že nebolo už neskoro.

Ako letela, po ceste videla v tráve napadané jedovaté havranie perie, ktoré na zem dopadlo jemne, no na okolie bolo drsné a nemilosrdné. Kedysi voňavá pôda začala smrdieť hnilobou a už jej nebolo súdené urodiť čo len jedinú rastlinu či strom.

A ako nezastavovala, začala nachádzať aj telá bytostí, ktoré zvykli žiť. Našla jedno elfie mláďa, ktorého mŕtve telo ležalo v papradi. Havran zrejme zakrákal ešte skôr, ako sa dostal k čarodejniciam a ktovie, koľkokrát. 

Jej let však náhle zastavila, keď uvidela pri horskom potôčiku telo havrana. Zletela k zemi, aby zistila, čo sa stalo. 

V jeho tele pokrytom perím sfarbenia uhlia bol šíp, ktorý Arachne nikdy predtým nevidela. Na konci malo nádherné modré pierko sojky a šíp bol obmotaný oranžovou stuhou, na ktorej bolo napísané Frederik. Musel to byť zjavne človek a nepochybovala o tom, že to bol perfektný lovec. Trafiť tak mohutného a neprirodzene rýchlo letiaceho havrana bolo takmer nemožné. Pohyboval sa ako tieň, ako vietor, čo bol behom okamihu z jedného miesta na druhom.

Vytiahla havranovi šíp z tela a založila si ho za svoj kožený opasok. Potom luskla a zariadila, aby sa obe telá havranov vyparili zo zemského povrchu, pretože hoc boli po smrti, ich perie stále produkovalo jed. Jed, ktorý musel pochádzať z niečoho veľmi mocného a nie veľmi známeho. Preto si Arachne od prvého havrana ukradla jedno z jeho pierok, aby zistila, kto produkuje jed, ktorým bolo nasiaknuté. 

A hoc ju to už unavovalo, opäť sedela na svojej kamarátke a letela do trpasličieho kráľovstva. Uľavilo sa jej aspoň trošku, že boli biele čarodejnice mimo ohrozenia. Zatiaľ. A možno navždy, ktovie. 

Čarodejnica chytila do ruky šíp a pozorne si ho prezrela. Páčila sa jej kombinácia modrého peria s oranžovou stuhou. Kto ale bol Frederik? Možno to bude vedieť jej priateľ Alexander.

I namierila priamo do žalára, kde sa chystala spýtať Alexandra, či mu niečo toto meno hovorí.

,,Vstávaj, človeče. Mám na teba zopár otázok," snažila sa ho zobudiť.

Alexander sa posadil, pretrel si oči a nechápavo hľadel na zvedavú Arachne.
,,Čo je tak veľmi dôležité, že si si dovolila ma zobudiť z tak pekného sna?"

,,Kto je Frederik?"

Do Alexandra akoby blesk udrel a zahrmelo v ňom.  
,,Prečo sa ma na to pýtaš?"

Skôr, ako mu stihla odpovedať, všimol si, že má za opaskom veľmi známy šíp.

,,Nezabudol...Neporušil svoj sľub," dodal s úsmevom a v kútiku oka sa mu zaligotala slzička, azda slzička šťastia.

Arachne prevrátila očami: ,,No jasné, znie to dojemne, ale na niečo som sa ťa pýtala."

,,Je to môj brat. Jediný člen rodiny, z ktorého som počas svojho života cítil, že ma má skutočne rád. Ani jeden z nás nemá dobrý vzťah s rodičmi. Otec je závislý na alkohole a matka sa pred približne rokom dala na rovnakú cestu ako on. Ako malí sme si dali sľub - ak bude jeden z nás v ohrození, ten druhý ho zachráni. Sľub, že nech sa bude diať čokoľvek, nedovolíme jeden druhému, aby sme sa od seba odlúčili."

Čarodejnica závidela mladíkovi, že mal niekoho takého vo svojom živote. Avšak, rodičia závislí na alkohole, ktorí zanedbávali svojich synov, domov a ničili im životy, to nebolo zrovna závidenia hodné.

,,Takže on ťa šiel zachrániť?"

Alexander prikývol.

,,Vieš, stala sa mi nepríjemná príhoda, ale práve vďaka nej som našla telo havrana, v ktorom bol tento šíp."

,,Havrana? Takého, ktorý má perie nasiaknuté jedom a jeho krákanie je spevom smrti?"

Arachne sa zadivila. Odkiaľ to vedel?

,,Strýko nám často rozprával o vašom svete. O bytostiach, ktoré žijú či už v dobrej časti údolia, alebo tej temnej."

,,Hmm, takže je možné, že toho havrana tvoj brat nezostrelil iba náhodou?"

,,Samozrejme, že to nebolo náhodou, Frederik nie je žiaden hlupák. Musel si všimnúť, že je na tom havranovi niečo neprirodzené a divné."

Čarodejnica prešla prstami po šípe. Pocítila na nich hebkosť peria a lesklá stuha bola veľmi jemná, čo na dotyk bolo naozaj príjemné.

,,Čiže je možné, že teraz blúdi v údolí a hľadá ťa. To je skvelé a zároveň úplne zlé. Kým je v našej časti údolia, hrozí mu minimálne nebezpečenstvo, no ak zamieri do temnej časti, tak..."

,,Tak čo?!"

Čarodejnica stíchla a dúfala, že si to Alexander domyslí. Vari nebol až tak hlúpy na to, aby mu musela vysvetľovať, čo je temné údolie zač.

,,Nechceš mi náhodou povedať, čo sa ti u všetkých čertov stalo? Vyzeráš hrozne, si v poriadku?" prerušil to ticho Alexander, ktorý hľadel na čarodejnicine rany.

A tak sa Arachne posadila a rozpovedala mu príbeh o jej dnešnom nepeknom zážitku.

Alexander ostal zhrozený a fascinovaný zároveň. Počúvať príbehy z reálneho sveta o bytostiach, ktoré boli písané len v rozprávkach, bolo potešením pre jeho uši i dušu.