Údolie čarodejníc

36.

,,Otcov žiaľ neuhasí nič. A neriešme to už."

Arachne ostala smutná. Vedela, akí trpaslíci sú, no nechcela veriť tomu, že by ich tvrdohlavosť a pýcha až natoľko zaslepila ich srdcia. Predsa poznala, že trpasličí kráľ má city. Nie sú to nejakí tvorovia s kameňmi v hrudiach.

,,Ty snáď Heznakovi veríš?" spýtal sa jej po chvíli Marcus.

Arachne to zarazilo. V srdci pocítila veľmi čudný záchvev, taký, aký necítila snáď nikdy pri ničom.
,,Poznám ho a priznávam, je tvrdohlavý. Všetci z nich sú. No majú srdcia zo zlata, takého, ktoré nenahradí ani všetok poklad v ich hore."
Až po týchto slovách si uvedomila, ako moc má Heznaka rada a spolu s ním celý rod trpaslíkov.

,,To určite," prevracala očami Jastira.

,,Nepresviedčaj ma o opaku, elfka. Ja ich poznám lepšie než ty," rozčertila sa čarodejnica a pridala v kluse. 

Bratia sa zasmiali, ale Frederikovi ten úsmev behom okamihu zmizol, ako keď zo zaprášenej police zotriete prach. Prečo, to nebolo nikomu jasné.

Ponad hlavy sa im preniesol tieň. Keď dvihli hlavu k nebu, zbadali Mirrel, ktorá na chrbte mala nejakého malého tvora. 

,,Bungo!" zaradovala sa Arachne, hoc jej moc do smiechu nebolo.

,,Rád ťa vidím, Arachne. Len škoda, že za takýchto okolností. Prišiel som ti len povedať, že so škriatkami môžete rátať. V dobrom i zlom."

,,Ako odmenu budete mať život," usmiala sa Arachne a zoskočila z koňa, aby mohla svojho drobného priateľa objať.

,,Nemyslím si, že máme toľko času, aby sme sa tu vzájomne objímali," prekazil milú chvíľku elfí princ a pyšne pokračoval v ceste. Jastira ho nasledovala ako pes údené. 

Mirrel sa podráždene pozrela na Arachne: ,,To je celú cestu taký nepríjemný?"

Bezmocná Arachne iba prikývla a nasledovala princa. Škriatok si znova nasadol na dračicu a tá s ním vzlietla nad ich hlavy. 

,,Mirrel, ako to, že ťa škriatkovia počuli?"

,,Pretože som to tak zariadila. Pre tentokrát."

,,Kam to vlastne ideme?" nechápal Marcus.

,,Ideme k bielym čarodejniciam," prepchala pomedzi zuby čarodejnica a zvraštila obočie.

Vo vzduchu bolo cítiť číhajúcu smrť, ktorá bola pripravená zakročiť v tej najmenej očakávanej chvíli. Mraky sa zlepili do jedného a zdalo sa, akoby zabránili slnku zažiariť na zem. Navždy. Vtáci prestali spievať a kvietky strácali farbu. Život pomaly ale jasne opúšťal všetko živé.

,,Musíme sa ponáhľať, Arachne. Nečelíme len nekromantom a temným tvorom údolia, ale aj dračiemu prízraku, ktorý má ohromnú moc," povedala skleslo Mirrel a vypustila z nosných dierok dym.

,,Máme teba. Ty si taktiež bezhranične silná a ako bonus žiješ. Ten prízrak nežije."

,,Toho sa práve obávam. Nekrojazdec ho môže privolať späť k životu. Zabudla si, čo dokážu praktikanti nekromancie?"

Arachne ťažko prehltla sliny.
,,Prečo to ale neurobil hneď?"

,,Pretože by bol ten drak zraniteľný a mohli by sme mu ublížiť. To sa nám však ako prízraku len tak ľahko nepodarí."

Po chvíli konečne docválali ku chalupe bielych čarodejníc a uviazali kone o stromy.

Alexander a Frederik stratili slová. Nedokázali ani len opísať ten strach z blížiacej sa vojny. Donedávna to ešte tak nepociťovali, no teraz, keď videli, čo sa blíži, začali ľutovať, že nie sú doma. 
,,Keby sme boli doma, brat môj, nemuseli by sme sa takto trápiť," vzdychol Frederik.