Údolie čarodejníc

19.

,,Do pekla! Mne sa snáď sníva!" zhrozila sa a začala prehľadávať izbu. Dvíhala perinu, vankúš, otvorila šatník, no po dračici ani chýru, ani slychu. Jej dobrého srdca sa zmocnila panika a úzkosť. Predstavy, čo všetko sa jej môže stať a nevedomosť, kto ju vzal, alebo kam zmizla ju privádzala k šialenstvu.

,,Mirrel, kde si?" snažila sa s ňou spojiť, no neúspešne. Aj by sa rozplakala od zúfalstva, keby neprišiel za ňou do izby Sigruk.

,,Stratila si niečo?" spýtal sa, akoby niečo tušil.

,,Nie nie, všetko je v poriadku," zaklamala, až sa jej z úst zaprášilo.

Trpaslík jej mávol rukou na znak pozdravu a odišiel.

Arachne zabuchla dvere a rozplakala sa. V tej chvíli nechcela nikoho ani vidieť, ani počuť, jedine, že by to bola Mirrel.

Hlavou jej pobehovali nepekné myšlienky a strach sa stal vládcom jej srdca. Vyčítala si, že košík nevzala so sebou, no v tom šoku jej ani nenapadlo vziať ho.

Sadla si na kamennú podlahu a hľadela do zeme. Utierala si z tváre slzy, ktoré nie a nie zastaviť, nech sa snažila akokoľvek. Jej najväčšia výhra života bola preč. Stratila aj to posledné, na čom jej záležalo. Už okolo seba necítila ten silný nával energie a šťastie, ktoré ju objímalo spredu i zozadu. Tentokrát cítila strach, samotu a obrovské zúfalstvo. Teplo sa premenilo na chlad a v hĺbke duše cítila, že sa stalo niečo zlé.

Musela sa však pozbierať a byť silná. Kráľovstvo trpaslíkov ju potrebovalo tak, ako polievka potrebuje soľ.

Zhlboka sa nadýchla, zakryla všetky známky, ktoré by naznačovali, že plakala a zaplietla si vrkoč, aby sa jej vlasy nelepili na zvlhnuté líca.

Vyšla z izby, akoby sa nič nestalo. Všimla si, ako kráľ hľadí z okna na okolie hory. Zaiste ho požierala neistota a obavy, že sa naozaj v Torkvelovi sklamal.

,,Čo Vás trápi, kráľ môj?"

,,Zas som naletel. Vždy sa v každom sklamem a nechám sa namotať na sladké slovíčka, ktoré na začiatku voňajú sladko, no potom horko chutia. Roky som sa nezveril nikomu s tým, čo ma trápi a čo všetko trpaslíci nevedia o tomto kráľovstve. Bolo by lepšie, keby som čušal a neveril nikomu. Som hlupák."

,,Nie ste hlupák. Každý z nás občas potrebuje vypočuť a cítiť, že na to všetko nie je sám. Žiaľ, veľa bytostí svoju dobrotu a záujem len predstiera a na konci sa ukáže, že to boli luhári, hnusní, podlí klamári s nečistým svedomím."

Kráľ sa pousmial, no stále sa snažil udržať si dôstojný výraz.

,,Ak dovolíte, rada by som sa ešte porozprávala s tým čudákom v žalári. Možno nie je nepriateľ, možno je len prostý nezvaný hosť, ktorý bol zvedavý a s poslednou štipkou odvahy sa rozhodol navštíviť vaše kráľovstvo."

Kráľ prikývol.

Jeho pohľad sa stretol s čarodejniciným. Zahanbila sa, na čo sa mu otočila chrbtom a už aj sa brala do žalára.

Nevedela, k čomu má jeho oči prirovnať. Pôsobili mierumilovne, no zároveň by vedeli urieknuť, hlboko v nich plávalo dobro, no na povrchu bolo vidno hnev a vyžadovanie si rešpektu a úcty. Ukrývali milión tajomstiev, no kráľova pýcha jej nedovolila nazrieť do ich hlbín.

Opäť sa ozývali jej kroky, zakaždým hlasnejšie, ako bola bližšie k väzňovi.

,,Zase ty?" prevrátil očami a chytil sa za hlavu.

,,Čo si furt taký protivný? Ak si myslíš, že si drsný, tak si na omyle, koniec koncov, si tu ako bohmi zabudnutý väzeň, ktorého odtiaľto nedostane ani smrť. Môžem sa postarať o to, aby tu tvoja duša ostala uväznená aj po smrti, len naďalej skúšaj moju trpezlivosť, človeče."

,,Prosím ťa, volaj ma Alexander, to je to, kým naozaj som. Žiaden zlodej, vrah, ani špeh."

Arachne zavrela oči a zvíril sa prach. Než si Alexander všimol, sedela vedľa neho za mrežami.

,,Preto som tu aj prišla. Nemyslím si, že si niečo z toho, čo si vymenoval, aj keď priznávam, správaš sa ako šialenec. Prišla som si ťa vypočuť."

,,Vypočuť? A k čomu to bude dobré?!"

,,No, keď sa uistím, že si skutočne nevinný a máš čisté svedomie, prihovorím sa ku kráľovi, aby ti dal slobodu."

Alexandrovi v očiach zasvietila iskrička nádeje, tak, ako keď padá hviezda na tmavej nočnej oblohe. Nebolo možné ju prehliadnuť.

,,Sama vieš, že ten trpasličí kráľ je tvrdohlavý a neústupný. Nedosiahneš svojim slovom nič, mňa sa ani nepokúsil vypočuť, rovno ma tu hodil ako zver do klietky."

,,Bolo by skvelé, keby ste ma všetci prestali toľko podceňovať."

Mladík sa zarazil a hodil ponížený pohľad do zeme. Šiel sa od hanby prepadnúť. Nechcel vo svojej jedinej nádeji vzbudiť dojem, že by ju podceňoval.

,,Aj by som ťa oslovil, ale nespomínam si na to, že by si sa mi predstavila. Nemyslel som to tak, ospravedlňujem sa. Len si myslím, že tvrdohlavosť trpaslíkov neopustí nikdy, obzvlášť ich vznešeného kráľa."

,,Moje meno je Arachne."

Alexandrovi sa to meno páčilo, no nepovedal jej o tom. Bolo by to trápne a smiešne, keby ospevoval meno nejakej žienky, ktorú sotva pozná a koniec koncov, bolo to len meno.

,,Tak teda, teší ma, moja potenciálna záchrana," zasmial sa a natiahol k nej ruku, aby si potriasol s tou jej.

Arachne mu s úsmevom vložila svoju ruku do tej jeho a zatriasla.

,,Takže, milý Alexander, porozprávaj mi svoj príbeh, kto si, čo si, prečo tu si a čo si tu hľadal."

Alexander si odhrnul vlasy nabok, aby pôsobil príťažlivejšie a odkašľal si. Následne sa pustil do reči: ,,Ako vidíš, som obyčajný človek mužského pohlavia, mám iba osemnásť a veľmi rád utekám do sveta fantázie skrz knihy a rôzne obrázky. Zbieram mince, nepohŕdam medovinou a mesiac dozadu som sa rozhodol, že skúsim svet fantázie nájsť v tomto reálnom. A tak som šiel, šiel a natrafil na rôzne kúzelné miesta, no do údolia som si ísť netrúfol. Aj keď, asi tam toho je na obdivovanie veľa, však? Možno raz naberiem odvahu, teda, ak sa odtiaľto dostanem. Hľadal som rozprávkový život v tomto prekliatom hnusnom svete, ktorý je plný bolesti a špiny. Náhodou som sa vybral okolo hory, kde som videl nejakého muža o niečo menšieho vzrastu než ja, ako obrába skaly a vytvára z nich sochy. Na vlastné oči som zbadal trpaslíka. Vieš si predstaviť, aký úžasný moment to pre mňa bol? Pozoroval som ho spoza balvanu, ktorý objímala zemina a obrastal ho mach. Trpaslík potom vošiel do hory, čo ma samozrejme naplnilo zvedavosťou a vybral som sa za ním. Zatajoval som dych a vyzul som si topánky, aby ma nebolo počuť. Možno by si ma všimol aj bez toho, možno nie, no zrazu do hory vletel havran a začal hlasno krákať, čo prinútilo trpaslíka otočiť sa. Zbadal ma, ja som spanikáril a vyľakali ma jeho vyhrážky, tak som šiel s ním a bezdôvodne ma vyhlásil pred kráľom za hrozbu a tak som tu."

Arachne sa začala škeriť: ,,Takže si tu vážne zbytočne a ešte aj pre takúto primitívnosť," potom však zvážnela.
,,Si mi dosť podobný, Alexander. Ja som utiekla od mojich blížnych, čo ma nikdy neboli schopní prijať takú, aká som. Tento svet je v skutku zvláštne miesto. Ťažko sa v ňom hľadá miesto, kde patríš a kde môžeš byť sám sebou. A pomimo to, takisto podlieham zvedavosti. "