Údolie čarodejníc

14.

,,Budeme ti veľmi vďační, pokiaľ teraz pôjdeš so mnou do nášho kráľovstva a urobíš niečo s tou hladnou tmou, čo sa v ňom šíri. Má obrovský hlad a pohlcuje všetko."

Arachne sa na čele zjavili vrásky.
,,Čo mi kráľ za to dá?"

,,Na tom sa dohodnete medzi štyrmi očami."

Mladá čarodejnica nakoniec súhlasila a nasledovala Sigruka. Skočila do jamy, z ktorej sa zázračne vynoril a držiac košík s drakom v ruke sa vybrali podzemím na cestu do hory.

Videla, že na ňu trpaslík hovorí, no zapišťalo jej v ušiach a počula len dych milovanej Mirrel. Mával rukami zo strany na stranu a otváral svoje drobné ústa, ale nepočula ani slovo.

,,Vieš, prečo som spanikárila, keď hovoril o nekrojazdcovi? Pretože je to jazdec prízraku temného draka, ktorý zabil moju matku."

Arachne obmotalo srdce tŕnie ľútosti. Bolo jej mladej dračice veľmi ľúto, lebo vedela, čo to znamená vyrastať bez rodičov. Necítiť tú hrejivú lásku, ktorú ti smú na tomto svete darovať len oni.

Trpaslík zastal.

,,Sem opatrne, je tu tma a vôbec nie je ťažké si na tejto ceste vyvŕtnuť členok. Minimálne vyvŕtnuť členok."

Arachne sa uškrnula, čosi zamrmlala popod nos a zrazu v ruke držala lampáš, ktorého svetlo zažiarilo v tmavom podzemnom tuneli.

,,No jasné, čáry-máry a máš, čo si zaumieniš. Dobrá práca, svetlo je na tejto ceste veľmi vítané," usmial sa Sigruk a privrel svoje už bez toho malé hnedé oči.

Tunelom sa ozýval každý ich krok, dych i akýkoľvek zvuk. Smrdel zeminou a párkrát sa čarodejnici okolo chodidiel omotali korene.

Pod zemou bolo chladno a vlhko. Keby sa neozýval ich vlastný hluk, udieralo by im do uší hrobové ticho.

,,Už sme skoro tu."

Prešli ešte pár metrov a v tme zasvietil drevený rebrík, ktorý viedol priamo do hory.

Prvý šiel Sigruk, za ním šla nesmelo Arachne s košíkom, kde sa nenápadne nachádzala Mirrel.

Vyliezli hore rebríkom a ocitli sa priamo v kráľovej sieni.

,,Páni, to je krása," dodala čarodejnica a obzerala sa vôkol. Sochy dávnych predkov zdobili kráľovskú fontánu, v stenách boli vytesané trpasličie modlitby a zdobilo ich zlato a drahokamy. Trpasličí národ bol vždy bohatý a zaťažený na bohatstve, čo dávali značne najavo.

,,Heznak, je tu," povedal Sigruk a uklonil sa.

Arachne sa takisto uklonila a venovala trpasličiemu kráľovi skromný pohľad. Líca sa jej od hanby červenali ako lesné jahody a srdce jej šlo vyskočiť z hrude.

,,Vitaj, čarodejnica. Som veľmi rád, že si vypočula moju prosbu a prišla si."

,,Pokiaľ je to možné, pomôžem komukoľvek a to s veľkou radosťou."

Hľadela na kráľa a nemohla z neho spustiť oči, pretože vôbec nečakala, že bude vypadať tak, ako vypadá.

Bol značne vyšší od ostatných trpaslíkov, mal výšku podobnú vyššiemu obyčajnému mužovi, svalnaté telo, žiarivo zelené oči, hlavu mu pokrývali hnedé vlasy po pás a jeho bledú tvár zvýraznila hustá brada a dlhý rovný orlí nos. Mal oblečené kožené nohavice a vestu, na nohách mal ťažké hrubé boty. Prekvapivo mal príjemnejší hlas, než si predstavovala.
Čakala nejakého zanedbaného trpaslíka, čo smrdí uhlím a potom, má mastné vlasy a vyzerá ako žobrák, ktorý ukradol nejakému kráľovi korunu a hrdo ju nosí na svojej špinavej hlave.

Všimla si však, že sa kráľ neustále mračí. Na jeho tvári neboli žiadne náznaky nadšenia a radosti, jednoducho sa tváril ako jedna z tých sôch, čo mu zdobili sieň.

,,Kráľovstvo mi napadá nejaká temná háveď, ktorá tu nebola vítaná a už vôbec nie pozvaná. Premýšľal som celé noci, čo ju tu mohlo nalákať, no došiel som len k jedinému nápadu, a to, že niekto veľmi túži po bohatstve trpasličej hory. A veru, máme tu toho veľa. Je len otázkou času, kedy niekto po ňom zatúži. Alebo už zatúžil?"

,,Sigruk spomenul nejakého nekrojazdca, ktorý Vám píše výhražné listy."

Heznak sa nahnevane pozrel na Sigruka a prebodával ho pohľadom.
,,O tomto som jej chcel povedať ja sám."

Sigruk sa stiahol do úzadia.