Samy spolu (adventný kalendár 2020)

11.

Lucy

Zapichla som vidličkou do podivne mazľavej cestoviny a rozhliadla som sa okolo seba. Ubehli už zo dve minúty, odkedy som si zobrala jedlo, no Timea sa stále neobjavila. Bolo pravdou, že moja skupina matematiky skončila o trochu skôr ako tá jej, no nezdalo sa mi, že by skončili až tak veľmi neskoro.

Natlačila som si niekoľko cestovín do úst, neprestavajúc skenovať okolie. Vtedy som ju konečne zbadala. Vošla do jedálne, svoju zelenú hlavu niesla mierne sklesnuto a vyzerala zasnívane. Podišla k okienku, kde už v tom čase bola len krátka rada, zobrala si jedlo a pozrela sa na mňa.

V tej chvíli som sa usmiala, očakávajúc, že ona sa hneď pôjde mojim smerom, no miesto toho sa otočila a vybrala sa k opačnej strane miestnosti.

"Hej, Timea!" Zakričala som na ňu, odhadujúc, že si ma len nevšimla a pozrela sa mojim smerom náhodou.

Zelenovláska zastala, opäť sa otočila a na moment na mňa zostala len hľadieť, akoby váhala, či má za mnou ísť. Klamala by som, ak by som povedala, že ma to nedesilo. V tej chvíli sa však konečne pohla a pomalými krokmi podišla ku mne.

"Ahoj," pozdravila som ju stále v strachu, "je všetko v pohode?"

Timea sa miesto odpovede usadila so zrakom upnutým na rozvarené cestoviny v podivno bielo-ružovej omáčke.

"Timea?" Opýtala som sa znova neisto, tentokrát už skutočne vydesene.

"Hm?" Ozvala sa moja najlepšia kamarátka a konečne sa pozrela na mňa.

"Pýtala som sa, či si v pohode," zopakovala som otázku s ustarosteným pohľadom na tvári.

"Hej, jasne, že som, prečo by som nemala byť?" odpovedala Timea až moc rýchlo na jej vkus, pričom vidličkou pichla do stredu taniera míňajúc všetky cestoviny.

"Nevyzeráš v pohode..." odpovedala som a chcela som ju chytiť za rameno, no v poslednom momente som sa rozhodla nespraviť to. Nevedela som, či je fyzický kontakt to, čo momentálne potrebovala.

Timea sa ešte raz prehrabala v cestovinách a potom sa z ničoho nič zdvihla s tanierom v rukách: "Vieš čo? Nejak... nejak nie som hladná... a začína mi byť zle. Asi pôjdem domov."

Skôr, ako som na to stihla čokoľvek odpovedať, sa Timea celá červená rozbehla k okienku, kde položila tanier a následne vybehla von z jedálne. A ja som zostala sedieť sama pri stole s nedojedenými cestovinami. Vedela som, že Timeu niečo trápi a ubíjalo ma, že som pre ňu nemohla nič urobiť. Spravila by som pre ňu čokoľvek, ale to by sa mi najprv musela zveriť.