Samy spolu (adventný kalendár 2020)

22.

Lucy

Dívala som sa na Timeu s prižmúrenými očami a hlava mi bežala na plné obrátky. Snažila som sa prísť na to, kto by mohol byť tým záhadným chlapcom a jediný, kto mi napadal bol Peter, ale do toho priamo povedala, že nie je.

"Okay... takže," začala som, pričom som poklopkala prstami po vlhkom dreve na lavičke, "odhadujem, že je zo školy, však?"

Timea prikývla.

"A hovorím správne, ak poviem, že je od nás z triedy," pokračovala som a Timea znova prikývla.

"Hm... je z tvojej skupiny na matematiku?"

Timea pokrútila hlavou: "Nie, nie."

"Okay, takže je zo mojej skupiny," povedala som si sama pre seba klopkajúc si ukazovákom po brade, "kto tam vôbec je? Hm... páči sa ti Jake?"

"Nie."

"Tak Ronny?"

"Nie."

"George tiež nie, však?"

"E-e."

"Tak snáď nie Mark!" Vykríkla som, mysliac na tú arogantnú otravu.

Timea sa zasmiala: "Nie, naozaj nie."

"Ale potom tam už nikto iný nie je," vykríkla som beznádejne.

Timea miesto odpovede uhľa pohľadom.

Bola som z toho úplne zmätená. Nevedela som, čo za hru tu so mnou Timea hrá, ale vedela som, že na odpoveď prísť musím. Ale už som vymenovala naozaj všetkých chalanov! Ako je možné, že ani na jedného nepovedala áno? Jedine, že... jedine, že nie je do chalana...

Prekvapene som sa pozrela na Timeu. Vždy mi prišla, ako skôr to klasické dievča, i keď už v minulosti ma viackrát prekvapila tým, aká je vnútorne iná, oproti tomu ako pôsobí. Či už svojim originálnym hudobným vkusom, alebo láskou k fantasy knihám a filmom... Je skutočne možné, že by bola zaľúbená do dievčaťa?

"Timea," začala som, no nebola som schopná pokračovať. Prehltla som a miesto otázky som vyslovila prosbu, "nemôžeš... nemôžeš mi, prosím, to meno povedať? Ja... sľubujem, sľubujem, že ťa nebudem súdiť a nikomu to neprezradím."

Timea sa smutne usmiala: "Takže ti to došlo."

Zahryzla som si do pery: "Ja... si nie som úplne istá."

Timea si povzdychla: "Ja by som ti rada to meno povedala, ale nemyslím, že som na to pripravená."

"A... čo keby si mi ho napísala? Nebude ti to jednoduchšie?" Opýtala som sa neisto.

Timea pokrčila plecami: "Možno. Ale aj tak nemám na čom. Mobil sa mi vybil, však vieš, ak je vonku zima v momente sa vypne. Som rada, že vôbec prežil prehratie tej pesničky."

Nešťastne som sa zamračila: "Ja ti môj tiež neviem požičať... nechala som si ho v telocvični."

Obe sme chvíľu mlčali a vo vzduchu sa znášalo mierne napätie.

Zrazu sa z ničoho nič Timea rozžiarila: "Počkaj, mám nápad. Stále si nie som istá, či chcem aby si to vedela, ale... asi mám spôsob, ako ti to dokážem dať vedieť bez toho, aby som sa z toho zrútila."

Timea sa nervózne zasmiala a v svetle pouličnej lampy bolo vidieť, aká je celá červená.

"Síce tak dostaneš svoj vianočný darček skôr, ale," Timea nedopovedala, miesto toho vytiahla z kabelky ten najkrajší zápisník, aký som kedy videla. Bol veľký, zabalený v dúhovom plyši a vpredu mal nakreslenú tváričku jednorožca. A aby to nebolo málo, bolo k nemu elegantné pero s brmbolcom na konci.

"Oh môj bože, to je dokonalé," vykríkla som a v momente som pohladkala obal zápisníka.

Timea sa zasmiala, pričom sa jej však stále mierne triasli ruky od nervozity: "Dúfala som, že sa ti bude páčiť."

Nachvíľu sa odmlčala a potom sa opatrne opýtala: "Nebude ti vadiť, ak to meno napíšem dovnútra, však?"

Pokrútila som hlavou, aj keď som si nebola tak úplne istá. Ten darček bol úžasný a úprimne som nechcela, aby bolo vnútri meno človeka, do ktorého je Timea. Tušila som, že pohľad na to meno ma bude bolieť.

Timea sa zhlboka nadýchla a s viditeľne trasúcimi sa rukami dovnútra niečo napísala. Následne mi zápisník podala a rýchlo sa rozbehla k najbližšej lampe, akoby bol snáď zápisník bombou chystajúcou sa vybuchnúť.

Cítila som, ako mi nepokojne tlčie srdce. Vedela som, že o chvíľu zistím, kto pobláznil Timeu a na koho budem ešte dlho žiarliť. Opatrne som otvorila zápisník a vnútri sa leskli krasopisne napísané štyri písmenká za ktorými sa nachádzalo srdiečko.

"Lucy♡"