Samy spolu (adventný kalendár 2020)

19.

Lucy

Hľadela som do diaľky a vietor sa mi hral s krátkymi vlasmi. Po lícach mi tiekli slzy, no mala som pocit, že už pomaly vysychajú. Primárne mi ale bola neuveriteľná zima. Smokingové nohavice boli síce dlhé, no veľmi tenké a bunda ma tak isto príliš nechránila.

Nevedela som, ako dlho som sedela v tom parku na lavičke, tušila som, že to nebude viac ako desať minút, ale pripadalo mi to ako večnosť. Keď je niekto tak hyperaktívny ako ja, sedenie na mieste a hľadenie do diaľky bez akéhokoľvek iného podnetu mu príde neuveriteľne dlhé. Na druhú stranu som sa nedokázala zdvihnúť a urobiť čokoľvek. Nevedela som sa prinútiť ani len sa pohnúť, mala som pocit, že v tej chvíli ako vstanem z lavičky, do mňa znova udrie všetka tá bolesť a zas sa rozplačem.

Pošúchala som nohami po zmrznutej hline a objala  som si skrehnuté telo rukami. Možno by som sa predsa len mala vrátiť dnu. Chovám sa ako malé urážlivé decko. Ale na druhú stranu... nechcem vidieť, ako sa Timea baví bezo mňa. Nie, to je až príliš bolestivé.

Rozhodla som sa, že zavolám mame a poprosím ju, aby pre mňa prišla. Niečo si už vymyslím, poviem, že je mi zle z jedla alebo niečo podobné. Bolo mi jasné, že by mi uverila, vždy sa sťažovala na to, že jem až moc hltavo a jednoznačne by ju neprekvapilo, ak by mi bolo zle.

Pobúchala som si rukou po vrecku a s hrôzou som zistila, že sa v ňom žiadny mobil nenachádza.

To snáď nie! Musela som si ho nechať v miestnosti!

Zúfalo som si opäť položila tvár do dlaní uvažujúc, ako sa dostať z tej zamotanej situácie. 

A vtedy som zrazu započula svoje meno.

"Lucyyy! Lucyyyyy! Si tu niekdeee!? Prosím, ozvi sa," prekvapene som sa otočila a zbadala som Timeu náhodne blúdiacu po parku. Vlasy, ktoré mala ešte pred pár minútami krásne upravené jej teraz strapato lietali okolo tváre.

Pocítila som, ako mi podskočilo srdce a na malý moment, som sa chcela proste nadšene zdvihnúť a hodiť sa jej okolo krku, no potom som si spomenula, čo mi spravila. Ešte som jej nebola schopná odpustiť. Ešte nie.

"Nechaj ma, prosím, tak," pošepla som, pričom som si zdvihla nohy na lavičku a objala si kolená.

"Lucy!" Timea sa na mňa obzrela s nadšením v očiach, "tak tu si! Bála som sa, že ťa nenájdem."

Neodpovedala som len som sa pozrela bokom.

Timea ku mne podišla bližšie a úsmev z tváre jej zmizol: "Lucy ja... je mi strašne ľúto, že som ťa zradila. Naozaj, naozaj veľmi."

"Nie, ja to chápem. Mala si plné právo to spraviť" zamrmlala som stále s ňou nenadväzujúc očný kontakt.

Timea pokrútila hlavou: "Nie nemala. Naozaj som sa zachovala hnusne a chcem ti to vynahradiť... skutočne."

Timea nachvíľu zmĺkla a potom pošepla: "Prosím vráť sa so mnou do miestnosti. Ja.... sľubujem, že sa budem venovať už len tebe."

Konečne som sa na ňu pozrela a všimla si, že ma slzy v očiach. To, čo hovorila, myslela skutočne úprimne. No nič to nemenilo na tom, že som sa do tej miestnosti nechcela vrátiť.

"Nie, to by nebolo fér k Petrovi," povedala som, "vráť... vráť sa späť a venuj sa jemu. Ja zostanem tu."

"Ale ty moju pozornosť potrebuješ omnoho viac. A ja ju skutočne chcem venovať len tebe," Timea ma chytila za ruku a pozrela sa na mňa.

Zahryzla som si do pery a cítila som, ako sa mierne červenám. Keď takto stála nado mnou s tým nádherným úsmevom držiac ma za ruku, odmietať ju bolo veľmi náročné.

"Ale... ja aj tak neviem, či sa do tej miestnosti chcem vrátiť," zamrmlala som uhýbajúc pohľadom.

Timea chvíľu mlčala a následne sa začala prehrabávať v svojej kabelke.

"Dobre, ak sa ti nechce vrátiť na ples, urobíme si ples tu," zelenovláska vytiahla z kabelky svoj mobil, pustila moju obľúbenú pesničku, pričom ku mne natiahla ruku pozývajúc ma do tanca.