Samy spolu (adventný kalendár 2020)

1.

Timea

"Timea, vstávaj, nech nezmeškáš školu."

"To neznie ako zlý nápad," zamrmlala som si popod nos, ignorujúc moju mamu. Už dávno som bola hore, ležala som v posteli a hľadela do stropu. Bol prvý december, vonku už začínala byť zima a posledná vec, čo som chcela, bolo vyliezť z teplučkej postele.

"No tak, Timea, vstávaj, ideme raňajkovať!"

Omyl, posledná vec, čo som chcela, bolo raňajkovať s mojou rodinou. Dala som si hlavu pod perinu, no po pár minútach som to vzdala a vyliezla som z postele. Vedela som, že s tým nič nenarobím a že rodinným raňajkám sa nevyhnem. Všetky iné normálne rodiny si ráno radšej prispia a potom náhodne berú z kuchyne veci a rýchlo ich hltajú, aby všetko stihli. Ale my nieee, my musíme spolu raňajkovať, lebo to by sme neboli slušná a kresťanská rodina, ak by sme to nespravili.

Obliekla som sa do čierneho trička s ružovými pásikmi, na krk dala môj obľúbený prívesok a kefou prehrabala zelené vlasy po ramená. Naposledy som sa zadívala na môj odraz v zrkadle a vydala som sa dole schodmi do kuchyne. Čím bližšie som bola, tým pomalšie boli moje kroky a tým viac som cítila, ako mi padajú ramená nižšie.

Celá moja rodina už sedela za stolom, rodičia a obaja starší súrodenci.

"Dobré ráno," pozdravila som ich nesmelo a sadla som si moje miesto. Keď som zbadala čerstvo upečený chleba v bruchu mi zaškŕkalo. Už som po ňom chcela chmatnúť, keď ma mama zastavila.

"Nič také Timea. Najprv sa pomodlíme."

Stiahla som ruku späť k sebe a priložila ju k druhej ruke. Moja rodina začala v tichosti hovoriť modlitbu, ja som len zavrela oči, otvárajúc ústa, tváriac sa,  že sa modlím tiež.

Moje myšlienky však boli inde. Vedela som, že hneď, čo sa domodlíme, začnú sa riešiť Vianoce. Kde kúpime stromček, že treba zohnať adventný veniec, keďže ďalšia nedeľa je adventná... no skôr, akoby vôbec mohla vzniknúť šťastná rodinná nálada, sa ozve jeden z rodičov a prekazí ju niečim xenofóbnym. Buď otec spustí o tom, ako utečenci ničia Vianoce a celú kresťanskú kultúru, alebo mama zas začne s nejakou historkou o " odporných buzíkoch" ktorých videla v obchode.

A ja budem musieť opäť mlčať, dívať sa na hodinky a dúfať, že čo najskôr sa dostanem do školy. Nie len preto, že tam sa zaručene takýmto kecom vyhnem, ale hlavne kvôli nej. Kvôli Lucy. Kvôli môjmu malému svetielku, ktoré robí môj utajený, smutný život krajší... ach, keby som len mohla dať najavo, čo pre mňa znamená.