Samy spolu (adventný kalendár 2020)

15.

Timea

Telocvičňa vyzerala nádherne, aj keď v tej chvíli by som ju jednoznačne nenazvala telocvičňou. Strieborné a zlaté balóny viseli na oknách, pri stenách stáli dlhé stoly s bielym obrusom, na ktorom svietil lesklý riad, svetlá žiariace z každej strany vytvárali magické šero.  A samozrejme, všetko športové náčinie sa ako zázrakom vyparilo. Telocvičňa sa skutočne premenila na plesovú halu.

Nervózne som postávala na kraji pri jednom zo stolov. Erik a Amelia našťastie odišli za svojimi partnermi a nepútali na mňa pozornosť. Očakávala som, že každú chvíľu ma nájde Peter, usadíme sa spolu ku jednému zo stolov, následne, ako vždy, prednesú riaditeľka, zástupca a prezident školskej riady nejaké slová a potom sa ľudia pustia do tanca. Najprv nejaké spoločenské, ktoré by mal každý stráviť so svojim doprovodom a po tom už klasická voľná zábava. A počas toho by samozrejme pribúdalo na stoloch jedlo. Všetko by to bolo nádherné, keby som ostatným, ale aj sebe vyjasnila veci, pred tým, ako ples začal.

Nervózne som si napravila spodok čierno-bordových šiat a rukou si prešla po zelených vlasoch.

A vtedy sa vedľa mňa z ničoho nič ozvala Lucy.

"Timea! Tak tu si!" Hnedovláska ku mne zvesela pribehla a... a v tej chvíli som si všimla jej outfit. Bolo to to najdivnejšie a zároveň najroztomilejšie, čo som kedy videla.

"Lucy! Wow... čo to... čo to máš na sebe?" Opýtala som sa s úsmevom.

"Tú najlepšiu kombináciu oblečenia na svete," odpovedala Lucy so smiechom, "nepáči sa ti snáď?"

"Nie, práve naopak! Je to krásne. Divné, ale krásne," ucítila som, ako sa červenám, "jednoducho také tvoje."

Lucy sa začervenala tiež: "Ďakujem... ty vyzeráš tiež skvele."

Zacítila som, že sa červenám ešte viac, akoby mi doslova horeli uši. Na malý moment som mala pocit, že všetko je perfektné, že som skutočne na plese len s ňou, že ona je mojim doprovodom.

Lucy otvorila ústa, akoby chcela niečo povedať, pravdepodobne sa ma chcela opýtať, či si nejdeme niekam sadnúť, no v tej chvíli som si všimla, ako k nám beží Peter v červenej košeli a v čiernych rifliach s polovične rozuzlenou kravatou: "Hej Timea! Ahoj! Vyzeráš skvele. Och hrozne prepáč, že idem neskoro, snáď som ešte nič nezmeškal."

Pokúsila som sa o úsmev, pričom som cítila, ako na mňa Lucy zmätene hladí: "Nie nemeškáš... skôr by som povedala, že si práve presne na čas."

Peter si vydýchol: "Uf, tak to som rád, ak je niečo čo nechcem spraviť je to sklamať moju slečnu."

Blondiak sa začervenal, pričom sa naraz pokúsil zatváriť mierne sebavedome, čo mu jednoznačne nešlo.

"Tak teda... ideme si sadnúť? Snáď nám zostali ešte nejaké dobré voľné miesta," opýtal sa ma, pričom si nervózne poškrabal zátylok.

Lucy sa na nás oboch zmätene pozrela: "Počkať... Timea... takže... nakoniec si to pozvanie prijala? Peter je tvoj doprovod?"

"Áno," zašepkala som, pričom som uhla pohľadom. Tak rada by som jej to vysvetlila, ale vedela som, že teraz na to nebola vhodná situácia a že by ma vtedy aj tak pravdepodobne nepočúvala.

Lucy sa na mňa pozrela a jej vždy šťastné oči zrazu stratili iskru, ktorú nahradil smútok a sklamanie: "A... aha... tak vás nebudem rušiť."

S týmito slovami sa odo mňa otočila a vybrala sa na druhú stranu haly. Tak rada by som sa rozbehla za ňou, ale nedokázala som sa pohnúť. Len som rezignovane zvesila hlavu a vybrala sa za Petrom na miesto, ktoré nám vybral