Charming & Winter Bear ᵗᵃᵉᵍⁱ ˢᵏ

🐻2

Ja, odetý v tele skutočného princa, som sa hnal rýchlymi krokmi cez polovicu pravého krídla s Yoongim v závese. Už bol zahriaty, stíhal za mnou a šikovným chmatom mu cez ramená priliehavo padol jeho plášť, ktorý si jedným ťahom zručne pripevnil na ľavej kľúčnej kosti. Bolestivo v modlitbe privrel svoje oči, ako to vždycky robieval už od tej doby, čo bolo jeho ľavé rameno obetované v prospech môjho zdravia, nedaj Boh dokonca života. Čosi záhadné vtedy splašilo kone, ktoré ťahali náš voz na ceste z trhu. Mňa sa mu podarilo udržať hore, kone som upokojil, avšak Yoongi zletel dolu, veľmi nepekne si rameno narazil o ostrý kameň a ani z môjho postu som nedokázal nájsť lekára, ktorý by bol schopný to vyliečiť úplne. 

Vpád vždy pohotového priateľa do môjho zorného poľa ma vytrhol z myšlienok, stihol ma na poslednú chvíľu predbehnúť, než by som urobil tú nenápravnú chybu a nechal ho vojsť ako prvého do honosnej kráľovskej jedálne. A ak vravím honosnej, dalo by sa pod tým predstaviť množstvo kože, zlata, ručne vyšívaných gobelínov, mohutného dreva a kožušín, čomu tak vskutku bolo, avšak vôbec nie tým spôsobom, ako to býva v iných palácoch a zámkoch. Viac nie. Po otcovej smrti sa z celého paláca stal jeden obrovský temný oltár, len čo krásna bábika sňala na smútočnom karnevale škrabošku a odhalila svoju kúzlom maľovanú čarodejnícku tvár. 

Čo krok, to nejaký kamienok, kostička, ba dokonca vrecúška plné kostičiek a kamienkov všetkých farieb sveta. Tie som však poznal, dobré čarodejnice v meste, ktorých mená nesmiem ani len vysloviť, ich používali s radosťou pre rôzne nápravy tokov energií. Horšia bola krv, krvavé prekliatia, misky naplnené touto najdrahšou tekutinou, obohatené o symboly a symbolické drobnosti, ktoré z nej robili temné kúzla, nepekné portály, či poväčšine kliatby.  

Mohol som pre Yoongiho dúfať snáď už len v mágiu. Lenže to práve tá mi stála v ceste. 

Dvere sa otvorili ešte než jeho ruka spočinula na kľučke. Razom sme vošli mohutnými dverami do tmavej, sviečkami presvetlenej a bylinami ovešanej jedálne s dlhým stolom a so stoličkami pre dvanástich hostí. Na jeho čele v diaľke sedela ona. Dlhé vlasy matno čierne ako uhoľ, zopnuté úhľadne nahor a zdobené cez čelo zlatou čelenkou plnou jantárových a avanturínových očiek, jej dopadali zo strán na obnažené ramená, ktoré vyčnievali zo šiat upnutých okolo krku, hrudníku i rúk. Ich dlhé prsty bez známky chyby spolu s pobláznenými očami, usadenými v dokonale úzko tesanej tvári, hladili kryštálovú guľu postavenú pred ňou, akoby na nej závisel jej vlastný život. 

"Boh ti žehnaj TaeTae," zapriadla falošne. 

"Môj alebo tvoj?" vzdychol som potichu, sadol si na opačný koniec stola plného mís s jedlom a naplnených džbánov s pohármi. Yoongi si s úškrnom pridržal päsť pri ústach, postavil sa po mojom boku. "Tieto hry nehrám. Prejdime k našej veci," natiahol som sa po hrozne, ktoré svojou šťavnatosťou upútavalo môj pohľad, ruku som však stiahol len čo som v ňom zahliadol čosi, čo pripomínalo kus látky. Chuť ma veľmi rýchlo znovu prešla. 

"Myslela som, že máš rád hry," naklonila hlavu k ramenu, doteraz mi nevenujúc ani jeden svoj pohľad. 

"No ty nie si fér hráč," odul som pery jedným kútikom a rozhliadol sa. Neustále ma prenasledoval pocit, že ma jeden z dlhokánskych tieňov po stenách napadne. 

Žena sa zvonivo egoisticky zasmiala, zvuk nechtov klopkajúcich rytmicky o sklo sa slabo rozniesol po miestnosti s takmer nulovou ozvenou. Bolo tu teplo... dusno ako v pekle. Prečesal som si vlasy prstami cez čelo. 

Cez jej pery s dôležitým hlbokým nádychom preletel vzduch, vydychovala rétoricky, jej pery sa chveli pod presnou artikuláciou, ktorou prehovárala k tomu podstatnému predmetu: