Charming & Winter Bear ᵗᵃᵉᵍⁱ ˢᵏ

🐻3

Slnko už zapadlo, mesačné svetlo sa opieralo o kvapôčky na každom jednom lístku v záhone, čo sa nemohol schovať v tieni. Celý svet sa ukryl pod pokrývku noci, a tak s ním i moja tvár. Zmizol som, tak ako bolo povedané. Noc ma sama ukryla vo svojom objatí... na chvíľku... Bol som pokojný. Vlastne až zvláštne pokojný. Sediac v kráľovskej záhrade som ako bez tela už takmer nevedomky odolával zime. 

Čosi sa menilo, číhalo to za rohom. Akási do kostí režúca zima, ktorá opriadala svoju inovať okolo farebnej jesene. Tak veľký bol kontrast medzi mojim pokojom a zvláštnymi tieňmi všade naokolo, ktoré pripadali môjmu podvedomiu tak podozrivé. Tak ako vtedy... pestrofarebnú jeseň striedala modrosivá zima. 

Bolo to tak zvláštne podobné... 

Babička... keby si tu tak stále bola... bolo by to úplne iné. Ty by si toto nedovolila... Ako len môžem proti tej mágii bojovať? Ako by som vôbec mohol byť ja kráľom? 
Kiežby si mi ty, smejúca sa už dávno vo hviezdach... dokázala dať odpoveď. O toľko ľahší bol s tebou život. Tak odľahčujúca by bola tvoja láskavá odpoveď. 

Ktosi zahral na moju niť života. Tetiva ukrytá v tieňoch neisto zastonala. 

Srdce mi skočilo späť do hrude. 

Prsty mi skĺzli. Preťali hrdlo ruže, ktorú predtým tak nežne hladili. Skončila mi v dlani. 

Takto ktosi zvieral i môj vlastný život. Mal ma v hrsti, pohľadom som tikal všade poza vysoké kry a potichu lapal po dychu. 

Ticho... neodhalil sa. 

Buď sa nehni, alebo bež... bež ako o život a ani sa neotoč. 

"Kto si? Prikazujem ti ukázať sa mi," povedal som slabým trpezlivým hlasom a objal si ruky. Ako dlho je mi takto chladno? 

Lístie zašuchtalo. 

Nečakal som to. Čakal som neľútostnú strelu. Avšak strelec mal zrejme svoj háčik. Na desať metrov odo mňa sa spoza malinového kra zjavila tmavá silueta zahalená tmavým plášťom. Tetiva znovu zavŕzala. Lukostrelec si to stále mieril neústupne na mňa. 

"Netrúfneš si zblízka? Ďalší nefér hráč... čo si ty za chlapa, ktorý si neverí ani v boji jeden na jedného?" odfrkol som. Zastreliť ma ako obyčajnú zver... tak nejak to povedala... toto je smiešne. Možno nepôsobím kráľovsky, mám však svoju hrdosť. "Alebo sa azda bojíš, že by si v mojich umierajúcich očiach uvidel svoju odpornú tvár vraha?!" zvýšil som naň hlas. 

V tú chvíľu osoba zaspätkovala. Hrot šípu opísal pár nepravidelných kruhov a strelec zalapal po dychu, potom po slovách. "A-ako by som sa nebál? Mám ti ich potom hneď vyškriabať z jamiek. M-mám na to azda žalúdok? Ani zvieraťu by som toto nespravil," vydrel zo seba rýchlo. Háčik sa objavil. Ťažko som sa presviedčal uveriť, že ten hlas, ktorý počujem, dobre poznám. Lukostrelec odhodil svoju zbraň na zem. S roztrasenými kolenami sa rozišiel najprv pomaly, potom rýchlo skrz tmu ku mne na mesačné svetlo. "Ako by som sa nebál? Vaša jasnosť... princ Taehyung... Prosím ťa, zmizni odtiaľto... zmiznite... pre Boha vás o to žiadam. Niečo už vymyslím, ale nemôžem vás predsa zabiť," padol predo mnou na kolená. "Radšej si tie oči vyškriabem sám," zastenal. 

Mohol som si oči vyočiť. Neveril som svojim zmyslom. "Jung Hoseok," ubolene som sa neveriacky zadíval na svojho starého priateľa, ktorý sa predo mnou zrútil i tvárou k zemi. Stonal akoby mu zlomili dušu. A že áno... veď bol prakticky nevinný. Hoseok je kráľovským zverolekárom, má skvelú mušku, presnú ranu, rázne a isté ťahy, avšak nikdy nedokázal zabiť čo i len obyčajnú myš pokiaľ dobre nevedel, že trpí. Jeho duša bola láskavá... A zabiť človeka... "Čo ti to len urobila?" šepol som rečnícky, kľakol som k nemu a pohladil ho po vlasoch. Pera mi ovisla v smútku... V očiach sa mi zachveli iskričky... To len ona mohla urobiť takúto ohavnosť... pod vyhrážkami na mňa poslať toho najnevinnejšieho človeka v okolí. 

"Som vrah... Ani sa na mňa nepozeraj... Je mi zo mňa zle... tak neskutočne zle," zvieral si žalúdok, sotva dýchal a ani sa len nepozdvihol. Nemohol sa mi pozrieť do očí. 

"To nie je pravda..." chlácholil som ho. "Si jedna z tých najláskavejších duší Hobi..." 

"Skoro som ťa zabil... A vlastne ťa zabiť i tak musím inak sa stanú oveľa horšie veci..." skákal mi do reči, triasol sa na celom tele, to sa cez hruď až nezdravo mykalo pod nepravidelnými plytkými pokusmi o nádych. 

Musí? Musí ma zabiť? Čím všetkým mu pohrozila? Určite smrťou iných... možno i zvierat... veď pre ňu je to i tak obyčajný materiál pre uskutočnenie jej kúziel. A Hobi je pre ňu len jedna z figúrok na jej šachovnici. 

"Nemusíš... prečo by si musel? Niečo vymyslíme," snažil som sa ho upokojiť, sám som sa však pristihol pri tom, ako si nervózne okusujem pery a rozhliadam sa splašene po okolí, akoby už samotné kvetiny nevyzerali tak bezpečne. 

"Musíš jednoducho zmiznúť... Zmizni tak, ako povedala. Poviem jej trebárs... trebárs, že si ťa vzalo more... alebo... alebo, že... že než som ťa v lese dostihol... už si bol v zajatí lesných víl a tie sa s tebou kruto vyhrali..." ronil naďalej slzy a začal mi zúfalo objímať kolená, prosiac o odpustenie. "Už som nad tým pre istotu premýšľal... dokonca som zohnal kúzlo..." priznal sa mi. 

Kúzlo. 

Narovnal som sa. Proti tomu slovu som sa obrnil, ako to len šlo. To sa mi už vôbec, ale vôbec nepozdávalo. "Prepáč, kúzla nepraktikujem. Jej kúzla nie." 

"Počkaj predsa," pozviechal sa, otrel si rýchlo zúfalo oči, rozhodnutý ma presvedčiť sa mi konečne zadíval do očí tými svojimi, celými opuchnutými od slaných sĺz. Potiahol: "Je to portál... nemá s krvou a smrťou nič spoločné, prisahám. Počul som o ňom v meste, nie je od nej," lapal ma za ramená, aby si vynútil môj pohľad do jeho utrápených očí podliatych krvou. 

Nechcel som, silou mocou som chcel byť proti takýmto plánom. Azda by som ozaj radšej vbehol do lesa, stratil sa a utekal až dokiaľ by som nezahliadol lesné žienky, ktoré by zo mňa vysali tancom i ten posledný zbytok životnej energie. 

No možno by som mal dať svojmu životu ešte tú maličkú šancu, ktorú mi Hobi ponúkol. Nezabil ma a ešte k tomu vymyslel náhradný plán. Bolo by sebecké, ak by som všetkých ohrozil tým, že by som teraz šiel za macochou alebo nútil Hobiho, nech ma teda zabije, ako si to ona želá. 

Nie... musím utiecť... Možno sa vrátim, ak niečo vymyslím, alebo zosilniem... Určite by som mal... 

Zamračil som sa, zavrel pevne oči a otriasol sa. Sám som neveril tomu, že to poviem. "Dobre... dobre teda... čo teda musím urobiť?" stisol som k sebe pery a s vážnym pohľadom sa znovu zadíval do priateľovo očí. Ten to hneď rozpačito odkýval hlavou, jeho telo padlo k môjmu. Pritisol svoje pery na moje ucho. 

Zatajil som dych... I kvetiny majú uši... 

"Musíš to urobiť nad ránom... keď sa prvé lúče slnka dotknú striech paláca... Nesmie mať pochyby o tom, že som sa ťa zbavil..." šeptal mi do ucha... 

Prikyvoval som... Rozumiem... 

Malo to byť moje prvé kúzlo... a ja som ho za žiadnu cenu nesmel pokaziť...

****************************

Toto je po dlhšej dobe asi prvá časť, ktorú som bola schopná napísať naraz... uff <3 XD chudák traumatizovaný Hobi... uvidíme, čo za portál Taemu prichystal ^^ :D 
Prajem pekný zbytok večera <3 

Cristeen OT7