Charming & Winter Bear ᵗᵃᵉᵍⁱ ˢᵏ

🐻10

K prebudeniu sa ma tiahla tupá bolesť hlavy, vpíjajúca sa do môjho vedomia. Končatiny mi pripadali byť ťažké, pobité a bol som tak stuhnutý, že som sa neodhodlal ani len otvoriť oči. Chcem spať... chcem proste spať a najlepšie sa ani len nehnúť, pretože i ten najmenší pohyb líc mi strelil bolestivú spúšť šípov priamo do temena a spánkov. 

Nechápal som to. Z čoho môžem byť tak ubolený? 

Čosi nablízku potichu opatrne zašuchotalo. 

Hlasným zamručaním som si uvoľnil vyschnuté hrdlo a bolestivo skrútil tvár. Cítil som sa akoby som vypil minimálne celú fľašu vína, spadol z postele a následne sa nechal tiahnuť koňmi po skalnatej pláži. Za šedého rána, ktoré do kostí požierala hmla... 

"Niekto tie kamene mohol aspoň nahriať..." zachrapčal som potichu. V tom sa šuchot stal omnoho menej opatrným, čosi nadvihlo moju ruku, aby sa to hlava nehlava dostalo bližšie k mojej tvári a začalo ju to energicky olizovať. 

Viac som nemohol ani spať, no ani sa ubrániť onomu stvoreniu. "Tan-aa," úplne zničený som ohmatával malú chlpatú hlavu, aby som ju dostal o niečo ďalej od seba a mohol bezpečne otvoriť oči. Pootvoril som jedno po druhom, pomaly zaostril na čierno-hnedú machuľu s vyplazeným jazykom, a potom sa podoprel rukou bližšie k zemi, keďže som ležal na boku. Nadvihol som sa, dávajúc pozor na to, aby som pri tom neublížil svojmu radosťou poskakujúcemu priateľovi. 

Keď už som konečne sedel, chytil som ho jednou rukou za prednú labu, aby sa na chvíľu zastavil, a druhou som si zápästím poutieral ospalé oči. "Čo tu vôbec robíš?" zamručal som nechápavo a v tom si v krátkych chvíľach uvedomil, že som opäť v jaskyni a napriek tomu som zahliadol veľmi známu siluetu. To ma prekvapilo a zároveň vydesilo len čo som si to poriadne uvedomil. 

Môj učiteľ hudby sa nepríčetne díval kamsi do zeme, ak by jeho oči nevyzerali tak stroskotane, myslel by som si, že ich má otvorené i počas spánku. Objímal si svoje kolená a tak neskutočne sa triasol, ako listy osiky i na ten najjemnejší vánok... 

Prehltol som naprázdno, nebolo okrem obáv čo prehĺtať. Podvedome som presunul pohľad k medvedici spiacej za mojim chrbtom, potom som prstami prešiel po tupej bolesti na mojej hlave. Tá bola podľa neprecíznych záhybov oviazaná dosť narýchlo, aby kus látky robil to čo mal v čo najkratšom čase. 

Na to sa mi ako šíp vzduchom hlavou prehnal obrázok stareny a toho, ako sa nekontrolovateľne rútim dolu zrázom. 

A potom tma. 

Trhlo mnou vzad. 

Bolo pre mňa obrovským sklamaním a zároveň desivou pravdou, keď som si uvedomil, že tá milo vyzerajúca starena, bola prelud mojej macochy, ktorá sa ma pokúsila zabiť. A zrejme i predpokladala, že sa jej to podarilo, pretože i keď by ma to nezabilo hneď, bez niečej pomoci by ma niečo skôr či pozdejšie určite zožralo. 

Lenže jeho lojalita ma nikdy nesklamala. 

"Min Yoongi," pozviechal som sa na kolená, oči zastrené dojatím. Keď konečne zaregistroval môj hlas, jeho zorničky ma splašene vyhľadali, rozšírili sa zaostrujúc v miernom šere jaskyne na moju osobu. Sotva pootvoril pery schovávajúce mimochodom asi tie najkrajšie rady zubov, aké som kedy videl, už som objímal jeho rozochvené telo v čo najširšom objatí: "Ty si ma ozaj našiel..." 

Chvíľku poberal toľko náhleho kontaktu než jeho ruka zaskočene dopadla na môj chrbát. Pár krát ma na svoje i moje utešenie pobúchal po chrbte než mi to vrelé gesto opätoval. Napriek tomu, že som v ten moment videl obrovskú úľavu v jeho očiach, slová v tomto duchu som neočakával, ale on proste ukazoval svoje pocity inými spôsobmi... 

"A skoro bolo pozde... Tae... Ja som si seriózne myslel, že budeme na mieste mŕtvi a že to máš ty už dokonca za sebou... Ešte stále mi z toho tuhne krv v žilách... Ako si sa dopekla dostal do tej skamenej diery a spriatelil sa s medveďom za jeden jediný deň?" nezabudol na to mi hneď zo strachu vypočítať všetko, čo mu spôsobilo psychickú ujmu. Nečudoval som sa mu... 
Jeden deň? Osamote a pri toľkých veciach, čo som sa naučil, mi to prišlo minimálne ako jeden týždeň. 

Na malú chvíľku som si nechal tvár ohriať príjemným teplom na jeho krku, potom som sa narovnal do sedu pred ním, nechal Yeontana usídliť sa v mojom lone, šťastne vydychovať a skľúčene som ho hladil za ušami. Yoongi sa trpezlivo tiež poškrabal vo vlasoch porozhadzovaných nad jeho uchom, potom sa natiahol cez bok a začal čosi vyťahovať zo svojho batohu. 

"Tak sa prv napi," podal mi sklenenú čutoru potiahnutú kožou. Bez váhania som si ju vzal, odzátkoval a zaklonil som hlavu, aby som si mohol vodu naliať priamo do úst, takmer priamo do krku, no musel som si ovlažiť i ústa. Cítil som sa ako bez dna, no prinútil som sa zastaviť a nazrieť na Yoongiho, nemôžem to iba tak sám vypiť. "Pi. Les má dosť prameňov," postrčil ma bradou, potom ma nechal dopiť, odvracajúc pohľad k spiacej medvedici. 

Vydýchol som si. To už bolo omnoho lepšie. Otrel som si ústa prstami a podal Yoongimu nádobu, aby ju mohol vrátiť späť. "Do toho zrázu ma strčila čarodejnica, našla ma... Videl som ju ako starenu..." Sotva som to dopovedal, už si Yoongi s porozumením povzdychol. Očakávali sme to, len nie tak rýchlo... Dúfali sme, že ma Yoongi nájde skôr než ona a niečo vymyslíme... "Vôbec mi nenapadlo ju podozrievať, pomohol som jej nahor," odmlčal som sa, " a ona mi potom pomohla dole." Zomkol som pery do úzkej priamky. Yoongi si s neveriacim úsmevom otrel oko zápästím. Krátko sa zachechtal. 

"Striga... Keby bola tým medveďom, bolo by to aspoň na dosť obdivuhodnejšej úrovni." 

Na to som nemo pootvoril ústa, zahrabol prstami do Yeontanovo srsti, potom som zdržanlivo naklonil hlavu k ramenu a sykol. "S týmto sa dostávame k odpovedi na tvoju druhú otázku," pozrel som sa cez druhé rameno k medvedici. Až teraz sa Yoongi napäto narovnal a začal rozrušene žmurkať po mne i spiacej dáme. "Ak by som mal byť presný, nie je to ten medveď, ale tá medvedica. A povedal by som s neveľkou radosťou, že schopnosti tej strigy sú na tej dosť obdivuhodnej úrovni," zaškeril som sa neveselo. 

Nervózny Yoongi obetoval lôžko svojho prstu svojim zubom, než si ruku od úst káravo so zamračením odtiahol. "Čo tým myslíš?" zaostril na mňa pozorne. 

"Myslím tým, že som presvedčený o tom, že môj otec nebol jediným, koho sa jej podarilo zbaviť bez vlastnej ujmy, že ten lesný požiar, po ktorom sa už nikto nevrátil, zapríčinila ona, že by sme sa mali vrátiť k ľuďom, v ktorých sa mi určite podarí zapáliť nádej, a že táto medvedica," ukázal som hrdo celou dlaňou na statné stvorenie, "je moja babička."