"Takmer som po ňom vyhodil svoje oči - čože mi to až teraz hovorí?!
Nie... upokojím sa. Vydýchol som napätie. "Ah, Yoongi," zakňučal som ako som si ukladal veci po jednej na posteľ v poradí, v ktorom ich musím dať na seba. "To si si s tým ozaj nemoh...
Obloha na východe naberala oranžový nádych. Zatiaľ čo som neustále kontroloval polohu slnka schovaného za nízkymi kopcami, moje ruky rozmiestňovali po okraji studne úlomky svetlomodrého akvamarínu a ametystu. Zbytok týchto vzácnych minerálov som dal rýchlo späť do svojich vreciek. Keď sa okraje mrakov zafarbili paletou žltej až takmer tmavoružovej farby, bolo na čase, aby som do studne vhodil veľký voľný veniec. Ten sa chvíľku točil na nízkych vlnkách, ktoré narážali o kamennú stenu. Studňa bola na priemer široká asi jeden meter a voda bola takto na zlomku k zime len meter a pól od okraja, ktorý som mal presne kúsok pod úrovňou svojho pása.
Inými slovami... Považoval by som sa za ozaj neschopného, ak by som sa pri tomto omylom udrel do hlavy. Nemysliac už na to, že by to nevyšlo a nakoniec by som sa tu zrejme utopil ako mucha v pohári, pretože by ma pravdepodobne nikto nepočul, prípadne by ma naopak veľmi rád prepočul.
"Tak..." pookusoval som si spodnú peru, dívajúc sa k východu a zároveň vyťahujúc posledný vačok, zapadnutý na úplnom dne vrecka mojich nohavíc, ktoré mi siahalo takmer až nad kolená.
Mám ho...
Z vačku sa cez nedostatočne hustú tkaninu rozletel v obláčiku kúsok sivého prášku. Bol to perleťový prach miešaný so sopečným.
S malým žalúdkom som sa zadíval na dreveného medveďa, ktorý ma pozoroval z okraja studne. Prehltol som a ospravedlňujúco sa naň pozrel.
"Musím odísť s peknou hmotnou spomienkou, babička. Takže... si beriem teba," vydýchol som si. Vzal som si medveďa do náruče, len čo som si vyskočil na okraj studne, a prehodil som si nohy do vnútra.
Vietor mi rozfúkal vlasy, zima pod plášťom ma roztriasla na tele, a keď sa mojich chodidiel dotkol chlad stúpajúci z vodnej hladiny, rýchlo som sa ohliadol k slnku. Skutočne toto môžem prežiť?
Na tom už zrejme nezáležalo a nebol čas, aby som hľadal odpoveď na túto otázku.
Slnko nakuklo spoza kopca a osvietilo zvonicu, ktorá sa z celého paláca týčila najvyššie. Srdce zvonu potichu udrelo o jeho stenu.
Už i tak splašené srdce mi ešte silnejšie začalo búšiť o premrznutú hruď, keď som roztiahol otvor do vačka plného zmiešaného prášku. Nastavil som ruku pred seba, pomaly nechal prášok upadať na vodnú hladinu a odriekal:
"Ako voľná je mi duša, voľná je mi zem, vezmi voda moje telo, moje bytie, nech niekde blízko srdca spočiniem, nech ďaleko odtiaľ. Milé mi je žitie, tak objím ma, nech zachrániť sa smiem. Predsa ty spojuješ... nebo... i zem," stíchol mi hlas.
Voda sa pod vplyvom prášku a mojich slov začala stáčať do stále silnejšieho víru až na koniec z hladiny ostalo iba veľmi dôverné pulzujúce zrkadlo.
Šokovalo ma to.
Bez zaváhania, nesmel som zaváhať. Po poslednom slove, ako po odpočítaní, skočil som nohami priamo do ľadovej vody.
Zadržal som dych.
Dlho som držal i zatvorené oči, než som si uvedomil, že tá voda nie je o nič chladnejšia než ako chladný bol vzduch okolo mňa.
Zovrel som medveďa v náručí.
Zistil som, že som sa bez obáv nadýchol. Moje telo nebolo ľahšie, ako som to od vody očakával.
Otvoril som oči.
Dlho som sa spamätával. Keď som sa zvrtol cez pätu, zrkadlo bolo už skoro celé preč. Stihol som si iba pozrieť do svetlohnedých očí, ktoré sa na mňa v poslednom momente prekvapene pozreli. Zrkadlo zmizlo v jemnom perleťovom prachu.
Ako slnečné lúče pomaly zalievali krajinu, tak moje pery zalial jemný úsmev.
Vzápätí, len čo zrkadlo zmizlo, sa mi naskytol azda ten najkrásnejší a najupokojujúcejší výhľad. Ocitol som sa na vrcholku ostro rezaného kopca. Všade navôkol nebolo vidieť cez nahé kríky nič viac, než farebné dielo jesene, zanesené bielou inovaťou, ktorá sa trblietala pod ranným slnkom. Príroda sa iba prebúdzala. Tam, kde sa v jednej z doliniek medzi kopcami vznášala para zo zhlboka dýchajúcich stromov, zaštebotalo čiperné vtáctvo.
Náhlivo som sa pootáčal. Zistil som, že vŕšok ozaj nie je veľmi široký. Bol plný kosodreviny a kríkov, no bez problémov som dohliadol z tejto strany na tú druhú.
Tuho som objal dreveného medveďa. Ten síce zahrieval moju dušu, no čo to bolo pre moje nohy, ktoré najviac oziabala zima?
Zahryzol som sa do pery.
Niečo budem musieť vymyslieť. Tu iba sotva nájdem nejakú pomoc. Naposledy sa ohliadnuc do prebúdzajúcej sa dolinky, som opatrne vykročil na vlhký srnčí chodníček posypaný ihličím. Nerád by som si hneď niečo zabodol do nohy, a tak som chodidlá pokladal na zem ozaj pomaly a snažil sa dívať čo najviac tam, kam som stúpal. Bolo to ako tanec. Kopec ma nútil ísť rýchlejšie, čo som nesmel dopustiť, inak by sa to mohlo skončiť tragickou drámou. A tak som kľučkoval pomedzi stromy. Nohy sa mi zabárali do vlhkej zeme, ktorej chlad ma nabádal neustále ešte viac krčiť prsty.
Iste tu bola takáto možnosť, že sa ocitnem niekde úplne mimo ľudské obydlia, no úprimne som to príliš neočakával. Pokiaľ vôbec bol čas na nejaké očakávania. Prírodu som s veľkým srdcom vítal, ale musel som odísť kvôli maľbám bez topánok, a tu mi môj plášť ozaj príliš nepomôže. Ak zídem o čosi nižšie, možno predsa len niekoho nájdem...
Kráčal som teraz už miešaným lesom, lístie sa mi nepríjemne lepilo na chodidlá. Iste by to malo svoje čaro, spätosť s prírodou, len ak by som sa mal i ako zahriať. Vlhké studené nohy boli nakoniec to posledné, čo som si prial, a to som chôdzu na boso miloval.
Potiahol som vlhkosť nahromadenú v nose. Medveďa už som dávno odložil do hlbokého vrecka, kam som riskantne zastrčil aj svoje ruky, s prekvapením som zistil, že zbytok minerálov tiež zmizol v portály, rovnako ako perlový náhrdelník.
Či nakoniec nebola hlúposť ísť dole? Vrcholku sa už určite dlhú dobu dotýkali teplé slnečné lúče, no trvalo než dosiahli i sem nižšie. Našťastie som sa mu vydal naproti po východnej strane vŕšku, a tak sa po zdĺhavej polhodinke slnko vrelo dotklo mojej premrznutej tváre.
Dal som tomu chvíľku... Privrel som oči a tuho si pritiahol plášť. Cítil som ako lúče povoľujú moje zmrznuté líca. Príjemne to štípalo...
"Noc je preč... Ja som preč... a predsa sme aspoň takto spolu... čo povieš na takýto výlet?" nechal som zažmúrené iba jedno oko, druhým nakukol k môjmu vrecku v stuhnutej grimase na ústach.
"Príjemne teplo všakže?" usmial som sa neisto, potom zaboril dlane späť do vreciek a vykročil ďalej do lesnej čistinky.
V tom lesom, priam ako nečakaná odpoveď, otriaslo hlboké lenivé zívnutie.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
