Charming & Winter Bear ᵗᵃᵉᵍⁱ ˢᵏ

🐻8

Hlad mi prebudil zmysli, nová nútená skúsenosť ma vrhla do niečoho, čo mi pomaličky a naopak nenútene, ako ten tok vody, ponúkala do hlavy nové možnosti. Ryba uspokojila môj žalúdok a živá voda do mňa vliala nový život. 

Poskočil som z nohy na nohu s úsmevom jasným ako to slnko a s rozžiarenými očami prikročil späť k medvedici. "Cítim sa úžasne," šepol som, obchádzajúc kmeň stromu zo strany. Hľadal som dreveného medveďa. Kožuch neďaleko mňa sa otriasol na všetkých štyroch, pripravený sa pohnúť z miesta. 

"Oh," zaradoval som sa široko rozovretými očami a ústami pootvorenými do užasnutého 'o'. Zo zadnej strany kmeň obrastali vyššie suché trávy, no medveďa, pasujúceho mi priamo do dlaní, som našiel dosť rýchlo. Tu ho nemal kto zobrať. Natiahol som sa pažou i ramenom do hlbokého tŕstia a rýchlo z neho medveďa vyslobodil. 

Spokojne som sa naň usmial a presmeroval tento nadšený pohľad na medvedicu. Drevenú hračku som pozdvihol, aby videla, že som ju našiel. Dlho zabručala, potom si prednými labami vyhodila na kmeň a začala sa ku mne zvedavo nakláňať, aby v opatrnom očuchávaní zakmitala veľkým ňufákom. 

"Je pre mňa vzácny..." povedal som, vkladajúc si hračku späť do vrecka, kam teraz patrí. Potom som sa spokojne a hlboko do pľúc nadýchol čerstvého chladného vzduchu. I bez všetkých tých pláten, farieb... Yeontana a Yoongiho... ale áno... i tak... bolo mi fajn... no nie? 

Precedil som jazyk medzi zubami, zakolísaním sa cez päty trochu rozohnal šedé myšlienky a pozrel sa do páru obrovských tmavých očí. "Ak chceš, môžeš ísť späť do jaskyne. Ja sa tu alebo v okolí ešte na chvíľku zdržím," povedal som trochu skleslo, potom so skloneným pohľadom čakal, kým sa ťažké kroky medvedice nestratia v lese. Neotáľala, dobre totiž vedela, že už viac nie som vo veku, v ktorom by som sa sám stratil. 

No našli sa i veci, z ktorých som nikdy nevyrástol. 

Prespal som väčšinu dňa - uvedomil som si, keď som si konečne všimol, že na okolie nepadajú už iba tiene mračien, ktoré za svetla stihli ukryť tú krásu slnka, ktorú som mal ráno možnosť vidieť, ale i skutočná tma. Síce pomaly, no i tak som na svoje dlane zaostril už ťažšie. 

Zavitie vlka kdesi v blízkych kopcoch, mi vrátilo husiu kožu na mojich rukách. 

Prehltol som, so skľúčeným pohľadom si premeral lesy a dlaňami predlaktia. Stromy sa menili v čierne siluety a viac nepôsobili príliš upokojujúco, skôr tiesnivo. 

Ochladilo sa? 

Potiahol som nosom a rozhodne vykročil smerom k lesu s myšlienkou, že bude lepšie, ak sa tiež vrátim do bezpečia a tepla jaskyne. To som teda aspoň plánoval prvých desať krokov, pretože ako som povedal, sú veci, z ktorých som nikdy nevyrástol. 

Zlatisto svietiaci motýľ pristál na sklonku mojich obáv a zvedavosti. Pomalším pohybom krídel skončil na neďalekom konári. Lávka sa priklonila, zabudol som na vlkov. Zatajil som dych, jemne nastúpil cez špičku a snažiac sa na ňom udržať svoj pohľad, som sa dostával stále bližšie... a bližšie. Svietiace krídla sa zachveli krátko vo vzduchu a následne sa naúzko spojili. Ako? Vyzerá tak nežne... 

Videl som už svetlušky, ale svietiaceho motýľa? - šepkal som si v myšlienkach, ako keby i tie mohli kúzelné stvorenie vystrašiť. Krídla akoby uschovali posledné denné lúče... 

Ešte na jeden krok - dostúpil som, trúc si pery vzrušene o seba, keď v tom motýľ znovu roztiahol svoje krídla, zamihal nimi, romanticky preletel popred moju tvár a než som k nemu natiahol ruku, zmizol v záveji zlatého prachu, ktorý sa mi v podobe slzičiek udržal v kútikoch očí.