Charming & Winter Bear ᵗᵃᵉᵍⁱ ˢᵏ

🐻1

Bolo tu ticho... jediné, čo obohacovalo ateliér o ušiam lahodiace zvuky, boli krátke ozveny pomalých, pokojných ťahov štetca prechádzajúceho sa šuchtavo po plátne. Meditoval som... asi tak sa tomu stavu, ktorý som prežíval, hovorilo. Netušil som čo z toho bude. Hlavné bolo, aby tie farby pôsobili harmonicky pre moje oči a ja som mohol na chvíľku utiecť kamsi späť do inej ríše. Tu som mohol byť sám, sám sebou a taktiež... hmm... sám sebou - otrel som si pery o seba a nechal štetec skĺznuť do keramickej nádobky s vodou. 

Krátku chvíľku moje uši rušili tiché došľapy. 

"Tannie?" pootočil som sa. Výnimočne ma však moja intuícia sklamala. Môj veselý malý priateľ to nebol. "Ah, to si ty," len zľahka som sa pousmial, venoval krehký pohľad zaprášenej kamennej podlahe a následne si ponaťahoval stuhnutý krk. 

"Sklamal som vás?" urobila osoba pár ďalších istých krokov dovnútra a sadla si na vyrezávanú truhlicu. Mne veľmi známy muž si prehodil jednu nohu cez druhú a povolil si šnúrku od košele, ktorú mal zrejme príliš pritiahnutú okolo krku, zatočil strápene ramenami pri čom sa mračil. 

"Odkedy mi vykáš?" spýtal som sa potichu s pobaveným hlasom a pozviechal sa na nohy. Oprášil som si ruky o nohavice, ktoré boli momentálne mojim jediným poriadnym kusom oblečenia. 

Yoongi ledabolo pokývol ramenami a odfrkol. "Budeš predsa kráľom, no nie?" odkašľal si a humorne sa usmieval. Sám tomuto nemohol veriť. Vzdychol som pobavene. 

"Tomu sám neveríš," prešiel som si spodnú peru jazykom i zubami a prisadol si k svojmu priateľovi, ktorý sa trošku posunul. "Zatiaľ to tak môže tam vonku vyzerať, tu dnu sa však stále nič nezmenilo. Myslíš si, že to dovolí? Ani na to nie som pripravený," oddýchol som si a oprel sa znavene chrbtom o stenu. Bolo to tak, ríša očakávala, že čoskoro niekto poriadne nastúpi na trón... Po jej smrti... po otcovi nám ostala iba moja macocha... a teraz už mám len sám seba a Tannieho. 

"Niekto sa tak narodí. Si pravý dedič, nič ti nezmôže," trval Yoongi na svojom a zopol si dlane medzi kolenami, ktoré už nevydržal mať pri sebe. 

"Ha... ha... ha... tá kašle na nejaké dedičstvo. Je to zlá ježibaba, zabudol si?" stíchol mi hlas a radšej som sa postavil. "Povedz... vyzerám azda ako kráľ?" rozpažil som ruky, no len čo som sa otočil chrbtom, buchol som nimi späť o stehná. Nevyzerám, azda... možno ani len nechcem. Táto moja časť vo mne vyhasla... 

Starší priateľ iba skrčil obočie k sebe a našpúlil pery. "Možno nie ako rozprávkový... ale ľudia ťa chcú, myslím," cekol potichu a radšej už nič nepovedal. Jeho pohľad tikal okolo po lúpajúcich sa stenách a obrázkoch okolo až dokiaľ neprivrel svoje zmätené oči. Skôr ťa potrebujú - myslel si určite. 

"Akokoľvek," povzdychol som si, "čo ťa sem prinieslo? Nejaké správy?" 

Zažmurkal rýchlo akoby sa rozpamätával, nakoniec si trošku presadol a zľahka nervózne prikývol. "Ak by som to mal povedať doslova - dôjdi po toho 'nedospelého špinavého flákača' inak ten potkan príde o hlavu a ty o prácu," venoval mi prázdny pohľad akoby to nič nebolo a s ďalším žmurknutím mľaskol. 

"Yoongi-aaa," vyštekol som z hĺbky hrdla, premeral si ho podráždene. "Ty si sa zbláznil. Okamžite vstávaj, kam máme ísť? Yeontan-ie!" ohliadol som sa bleskurýchlo. Preboha ak môj pes pre môjho kamaráta príde o jeho krásnu hlavu... "Boh s tebou," ukážem na Yoongiho prstom a rozbehnem sa von dvermi po cestičkách v záhrade. 

Len čo som vystrelil zvnútra, opriadla ma nepríjemná zima jesene, ktorá sa mi snažila zaliezť do kostí. Všade okolo z konárikov a listov, čo ostali, kvapkala voda na kameňmi dláždené chodníky, ktoré tvorili sieť medzi ovocnými stromami a ružovými záhonmi, ktoré ešte stále iba odkvitali. 
Tam na mňa spoza rohu budovy, v ktorej sa nachádzal ateliér, vyskočil môj malý dlhosrstý priateľ s nadšenými očami a vyplazeným jazýčkom. Len čo bol na meter odo mňa, sklonil som sa a lapil ho k sebe do náruče, nemysliac na to, aký je vlastne celý zmočený a zablatený po potulkách záhradou. "Tak tu si..." vydýchol som si a pobozkal ho na hlavu, bez súcitu kráčajúc rýchlo ďalej. 

"Kim Taehyung," započul som za sebou zúfalé rýchlejšie kroky, i tak ale málo zúfalé, pretože za mnou stále neutekal. "Veď stoj... Ešte niečo chytíš... Aspoň si vezmi môj plášť..." nariekal, nechcelo sa mu bežať, no čoskoro ma dostihol a prehodil mi cez ramená svoj tmavomodrý dlhý plášť. 

"A záleží na tom?" povzdychol som si a zopol si sponu na úrovni kľúčnych kostí. 
Nastalo krátke ticho, znovu prelínané iba kvapkaním dažďovej vody a čľapotom našich topánok o mokrý chodník, ktorým sme sa rýchlym krokom dostali do paláca. Pár dobrých duší, ktoré spolu s Yoongim ešte stáli v tomto bydlisku na mojej strane bez strachu, mi ihneď osušilo ruky a obuv a otrelo hruď ušpinenú od blata. Yeontan so strateným pohľadom poputoval rovno do kúpeľov. 

"Vieš, že záleží," zamumlal si s lícami odutými takou urážkou. Pravda... viem - otočil som sa k nemu. Zahryzol si do pery, ale v tom krátkom momente, čo mi čosi šibalské prebehlo očami, som stihol staršiemu priateľovi rozstrapatiť vlasy, pobozkal som jednu služobnú na líce a rozbehol sa do svojej komnaty, takmer bez pomyslenia na to, aký chaos a stud som za sebou zanechal. 

"Mimochodom stále čakám na tie podrobnosti k rozkazu!" ozval sa môj hlas spoza rohu, doliehajúc až k Yoongimu. Zbytočne širokými chodbami ovešanými gobelínmi som prebiehal ľavou časťou paláca, kde sa na jej takmer zabudnutom konci nachádzali veľké biele dvojkrídlové dvere do mojej spálne. Trochu zadýchane som do nich vbehol a nechal ich otvorené iba na malú medzeru. 

Miestnosť bola dosť priestorná a presvietená, v kontraste s väčšinou tunajších miestností a hlavne pravou časťou paláca, ktorá teraz patrila prevažne mojej nevlastnej matke. Mohlo to však byť i tým, že som tu okrem svojej veľkej postele, šatníka a huslí, nemal v podstate nič. Všetko ostatné, čo som používal, bolo v ateliéry alebo na záhrade. Tú som si v podobe svetlozelených stien priniesol i dovnútra. 

Len čo som ako tak úhľadne položil Yoongiho plášť na červenú pohovku pred svojou posteľou, už som si to kráčal k bielej kachľovej peci v rohu miestnosti, aby som do nej prihodil drevo, keďže som aspoň tu potreboval udržať teplo. 

"Aspoň raz... aspoň jeden jediný raz," oddychoval môj priateľ chvíľu medzi dverami, ktoré nakoniec za sebou dokázal zavrieť, "by si mohol konať nejako predvídateľne a s tvojou láskavou jasnosťou počkať na mňa." 

Odfúkol som pobavene nosom do pahreby, keď som si bol istý, že to chytí dobre, zavrel som dvierka: "Nebuď tak trpký... Bezo mňa by si bol len v strese. Radšej... alebo ja si to vyberiem." 

"A takto nie som? Vidíš, čo mi pôsobíš? Zoderie nás z kože," vystavoval mi Yoongi svoje dlhé dohryzené prsty. 

"Vďaka komu?" zamumlal som si, ako som si z veľkého bieleho šatníka vyťahoval veci, ktoré by som si v rýchlosti obliekol a nemusel za to utrpieť slovnú, nedaj Boh fyzickú ujmu. 

Mal ostrý sluch, ešte aby nie, to on ma učil notám. Odkašľal si do päste na znak toho, že ma počul. "Takže, zbytok som už iba započul. Každopádne, si pozvaný na večeru, na ktorej sa podľa šepotu v stenách s veľmi dobrými ušami, má riešiť osud trónu."

Veľmi dobré uši, až príliš dobré... zasekol som sa. 

Takmer som po ňom vyhodil svoje oči - čože mi to až teraz hovorí?!

Nie... upokojím sa. Vydýchol som napätie. "Ah, Yoongi," zakňučal som ako som si ukladal veci po jednej na posteľ v poradí, v ktorom ich musím dať na seba. "To si si s tým ozaj nemohol švihnúť?" zalesklo sa mi v očiach náznak zúfalosti. 

Mladík si s ceknutím prešiel zuby jazykom: "Niekto musel chrániť toho tvojho potkana pred smrťou," odsekol, odvrátil pohľad k oknu a akokoľvek drsnú tvár si nasadil, znovu mi dokázal, že on rozhodne nie je hlupák bez srdca. 

**************************************

Ahoj ľudkovia, tak je to tu!
Som si v tomto príbehu zrazu trochu neistá, či sa Vám bude páčiť, avšak dúfam, že Vás pre začiatok trebárs i pobavil :D ^^ prajem pekný zvyšok večera/dobrú noc/ niekomu možno až dobré ráno,

S láskou

Cristeen OT7