Vlci z Openshaw ✔

17 - Jediné čo vtedy chcel, aby bol „normálny"

     Chlapci sedeli okolo ohňa okrem Reeda. Ten sedel na veľkom balvane otočený k moru, sledoval vlny a počúval šum morskej peny. Hlava mu padala. Čakal, že les z inej dimenzie ho rovnako zbaví únavy ako aj hladu a smädu. Zbavoval ich mnoho vecí. Reed mal pocit, že ich zbavoval aj emócií. Nevedel, či sa cítil viac vyrovnaný alebo mu les jednoducho vzal emócie. Les ich zbavil fyzickej bolesti no niečo vo vnútri ich predsa len bolelo. Zdalo sa, že les blokuje negatívne myšlienky, strach a obavy, hlavne preto, aby svoju cestu dokončili a naplnili svoj osud.

     Obzrel sa cez plece a zadíval sa na praskajúci oheň. Jarren sa odovzdal únave. Chrbtom sa opieral o Nathaniela a hlavu mal zozadu podopretú Nathanielovým plecom. Nathaniel sedel v tureckom sede a hlavu si podopieral rukou. Oči sa mu zatvárali. Sledoval svojho brata, ktorého rovnako ako Jarrena skolila únava. Oliver sa neunúval balansovaním svojho tela pri sede, ale si rovno ľahol na zem, ktorá bola zmesou trávy a piesku. Bolo zvláštne vidieť Olivera, ktorý sa štítil špiny a vždy potreboval mať perfektne vyžehlené svetlé košele, ktoré museli byť vymenené hneď ako sa na nich objavila čo i len žmolka prachu.

     Reed podišiel k ohnisku a posadil sa na osamotený peň medzi Oliverom a Jarrenom s Nathanielom. Plamene hádzali iskry vysoko do neba a drevo príjemne praskalo v rytmickej, hrejivej symfónii. Uspávalo ho to rovnako ako šum mora, no tvrdohlavo ostával bdelý. Neveril tomuto miestu a s čarodejnicami dýchajúcimi na ich odhalené krky. Nechcel spať. Nechcel sa odovzdať svetu, ktorý sa len tváril ako ten, ktorý poznajú. Vedel, že Zjazvený nad nimi drží stráž rovnako ako aj toto miesto, kde sú ľudia chránení. Cesta pravdy je posvätná a ani čarodejnice nemajú takú moc ako posvätné rituály druhého sveta. Hoci boli dvojnásobne chránení, Reed sa chcel cítiť potrebný a chcel držať stráž rovnako ako vlk, ktorý okolo nich kráčal z diaľky pod rúškom tmy.

     Odrazu zacítil niečo na jeho pleci. Únava sa stratila. Tričko ušpinené od motorového oleja odrážalo jemné svetielko z koženej bundy. Chytil si plece a vzal do dlane hocičo, čo mu tam padlo. V dlani mu sedela malá svietiaca postavička. Drobnou rúčkou si držala hlavičku. Malý človiečik nemohol mať viac ako 8 centimetrov a rúčky nemal hrubšie ako drevené špáradlá. Postavička otvorila relatívne veľké čierne oči podobné myšacím a zvedavo sa dívala na Reedovu tvár. Oblečená bola v malých šatočkách zo zelených rastlinných vlákien. Vlasy mala krátke, strapaté. Biele pri korienkoch postupne sa farba menila na ružovú.

     Postavila sa a zatrepotala maličkými krídelkami podobnými krídlam vážky. Jedno z nich bolo roztrhnuté a skrátené o polovicu. Pozrela sa na svoje zlomené krídelko a smutne zazvonila. Reed ku nej vystrel prsty a pozrel si krídelko. Ledva ho na svojom prste cítil. ,,To ti asi nebudem vedieť opraviť," šepol si viac - menej pre seba. Postavička opäť smutne zazvonila a posadila sa v jeho dlani. Rukami si zakryla oči a tichučko plakala. Reed si smutne povzdychol a jej to rozčerilo vlasy. ,,Hej. Budem ťa nosiť. Ani si nevšimneš, že nevieš lietať," usmial sa no víla sa viac rozplakala. ,,S kým sa rozprávaš?" zahundral Nathaniel, ktorý sa zobudil z driemot. Reed mu ukázal malého tvora sediaceho v jeho dlani a Nathanielova únava razom zmizla. Pretrel si oči no nevedel ich udržať otvorené. ,,Snívam," zahundral a vrátil sa do svojej pôvodnej polohy. Jarren na jeho chrbte sa zamrvil a v spánku si utrel ústa.

     Z Reedovej dlane sa ozvali tiché zvončeky. Malá víla sa smiala na Jarrenovej polohe a rýchlo sa pozrela na Reeda aby sa uistila či ho aj on sleduje. Postavila sa v jeho dlani a ukázala na Reedove predné vrecko na koženej bunde. Ruku si k nemu pritiahol a víla mu do neho skočila. Bolo malé, akurát pre ňu. Vykúkala jej z neho len strapatá hlavička. ,,Asi sa ťa už nezbavím," usmial sa preklonil sa aby si podoprel hlavu. Víla sa uvelebila v jeho vrecku a aj ona sa pridala k jeho kamarátom, ktorí prechádzali snovou dimenziou.