Vlci z Openshaw ✔

16 - Samota je chladná, bolestivá a ubíjajúca

Stáli tam ešte chvíľku. Pozerali sa na krv kvapkajúcu na podlahu v kúpeľni. Bol to ťažký pohľad. Vyškvaril si cestu do ich hlavy. Vedeli, že toho pohľadu sa tak rýchlo nezbavia. Rovnako ako sa nezbavia obrazu Nathanielovho útleho tela, ktoré odmieta prijímať potravu a zožiera samo seba zvnútra.

Nathaniel odvrátil zrak ako prvý, už si tým nechcel prechádzať znovu. Druhý ho odvrátil Reed, ktorý sa modlil, aby Nathaniel opäť nespadol na také dno, ako predtým. V ten moment sa rozhodol byť jeho oporou vo všetkom. Nechcel vidieť svojho najlepšieho priateľa, ktorý mu bol ako vlastný brat, ako sa ničí. Ako ho jeho okolie ničí. Ako sa rozpadáva.

Oliver s Jarrenom odvrátili zrak ako poslední. Obraz za nimi sa stratil a na jeho mieste v diaľke sedel Zjazvený. Vlk pozoroval chlapcov a prehodnocoval či sú naozaj tí praví na jeho vlastnú záchranu.

_

Kým chlapci prechádzali svojimi tajomstvami a preskúmavala najhlbšie kúty svojho podvedomia, Zjazvený s v hlave premietal ich vlastnosti. Vedel, že trhlina a les sa nemýlia, no títo chlapci mu neprišli ako správny výber. Možno prišli v nesprávny čas. Možno ak by boli starší, všetko by dávalo väčší zmysel. Chlapci boli zbrklí a sebeckí. Alebo to bol len Reed? Čo ak zlyhajú? Čo ak zlyhajú kvôli jeho sebeckosti? Nechápe, že toto všetko je pre väčšie dobro.

Ak by zlyhali, umrú všetci. A nie len tí na tomto svete. Je to veľmi veľká zodpovednosť pre sedemnásť ročných chlapcov. Preto Zjazvený nezachádza do detailov. Ak by zlyhali, vycúvali, zľakli sa, Bielovlasej moc bude len rásť a jej temnota pohltí všetky svety.

Nesmú zlyhať za žiadnu cenu.

Nie sú to však žiadni bojovníci, mágovia ani žiadne magické bytosti. Zjazvený sa nervózne otriasol. Ako môžu deti zachrániť všetko? Pýtal sa to často. Pýtal sa to lesa. Pýtal sa to vetra. Pýtal sa to zeme pod jeho labami. Odpoveď bola vždy rovnaká. „Duša je dôležitá," šepla mu morská pena a on si frustrovane kýchol. Aká duša? Nedáva to žiadny zmysel. Zatiaľ...

„Duša potrebuje telo. Duša bez tela nevie existovať."

„Duša a telo," zapišťal vietor. Zjazvený zafučal a nervózne si prešliapol. „Hlúpe hádanky. Som strážcom trhliny. Mal by som poznať odpovede nie hádanky!"

„Cesta pravdy," zazvonilo pri jeho uchu. Medzi jeho prednými labami sa zjavil malý žltý kvietok. Víly svetla chcú obetu. Zjazvený kvietok šikovne zahrabal. Pod jeho labou bolo teplo a spod hliny jemne svietilo zlatisté svetlo. Vstupenka na cestu pravdy. Táto mala Jarrenove meno.

_

Zjazvený sa objavil medzi Jarrenom a Nathanielom. Obtrel sa svojou veľkou hlavou o Nathanielovu ruku a nechal sa poškrabať medzi ušami. Pozrel sa na Jarrena. Vedel čo to znamená. Povzdychol si. Otriasol sa ako pred svojím tréningom v posilovni, aby sa povzbudil.

Priestor okolo nich sa začal ohýbať. Šum mora zmizol, vôňa slanej vody sa stratila. Svetla bolo pomenej. Miestnosť sa sformovala. Pred chlapcami bol kuchynský ostrovček, ktorý bol osvetľovaný starou bzučiacou žiarivkou spoza nich. Za ostrovčekom sedel asi osem ročný chlapec. Jarren sa usmial, vedel, že je to on. No úsmev mu z tváre rýchlo zmizol keď si spomenul, čo sa v tejto spomienke udialo.

Malý Jarren v držal medzi zubami žltú pastelku a modrou vyfarboval svoj obrázok. Obrázok svojej rodiny. Na hlave mal šiltovku nejakého futbalového tímu, ktorý nikto nepozná a pravdepodobne ani neexistuje. Z poschodia sa ozval krik, na čo malý Jarren nereagoval. Ozajstný Jarren sa strhol a nasucho prehltol. Nezdá sa to ale táto spomienka v ňom zanechala dieru.