Vlci z Openshaw ✔

11 - Vyšli na lov

     V lese, na chlp rovnakom ako bol les v Openshaw, sa ozýval detský spev. Ako každý večer, duše volali svojich záchrancov. Už ani nedúfali, robili to automaticky. Slová a melódia sa im liala z úst, už ani nepotrebovali rozmýšľať. Ústa sa im otvárali sami, ruky sa im hojdali vo vzduchu, zatiaľ čo boli za ne pochytané.

     Deti dospievali svoju pieseň. Posadili sa okolo jazera a čakali na východ slnka. Ich telá v nočnom šere príjemne žiarili modrastým svetlom. Ticho sedeli a pozorovali hviezdy, ktoré videli len málokedy. Hviezdy boli pre nich vzácne. Kedysi si mysleli, že hviezdy im oznamujú deň ich spasenia, dnes boli pre ne len krásou prírody.

     Jedno z nich sa schúlilo na zemi do klbka, nasledované ďalšími. Všetky deti ležali okolo jazera, počúvali jeho šum. Dívali sa na čerejúci sa odraz mesiaca.

     Znenazdajky sa jedno z nich postavilo. Ukázalo na nočnú oblohu. Všetky deti nasledovali jeho prst. Padla hviezda. Druhá. Tretia. Padali desiatky hviezd.

     Zrazu sa lesom ozval hrom, no blesk nikto nevidel. Vtáky sa rozleteli. Lesom sa ozývalo burácanie. Vlčie vytie. Smiech stríg.

     Vyšli na lov.

     Z lesa vybehli vlci s čarodejnicami na ich obrovských chrbtoch. Nad hlavami točili lasá, žiariace zlatým svetlom.

     Deti sa rozutekali. Ich žiariace telíčka zhasli. Ukryli sa do dier v koreňoch, do dutín stromov, do korún.

     Spomedzi stromov kráčal čierny vlk. Na zjazvenej tvári mu žiarili rady bielych, ostrých zubov. Na ňom sedela ona. Tá, čo to všetko začala. Najkrajšia z nich. Najviac zmenená. S očami zelenými ako jed, ktorý jej prúdil žilami. So zreničkou úzkou a ostrou ako kopija, ktorou prebodla každé dieťa, ktorého duša je uväznená tu v tomto lese. Vlasy mala biele ako sneh, ktorý pošpinila detskou krvou. Pleť mala hladkú, lesklú. Bola štíhla, obdarená. Zuby mala rovné, meniace sa na ostré, rovnaké ako tie vlčie.

     Dievčatko ukryté v dutom kmeni stromu zadržalo dych, keď začulo pomalé kroky a vrčanie vlka. Strom ju väčšmi objal, ukrývajúc ju pred bielovlasou bosorkou. Bosorka sa zasmiala. Jej ruka s pazúrmi ostrejšími než žiletky, sa vtesnala medzi kôru a porezala dievčatko na líci. Žiarivá, biela krv jej stiekla po líci rovno na bosorkin prst. Cez škráru videla ako si ho čarodejnica vložila do úst a slastne zaklonila hlavu.

     Z lesa sa ozval ďalší hrom. Stromy sa zachveli. Čarodejnica sa narovnala a zadívala tam, odkiaľ mohol byť zdroj zvuku. Jej oči sa roztvorili. Zhrozene sa dívala do lesa. „Trhlina," šepla a vysadla na vlka. Niekto prešiel cez trhlinu. Stromy o tom šepkali.

     Vlk sa rozbehol do lesa. Nastalo ticho. Stromy pustili deti z ich skrýší. Zhromaždili sa, opäť žiarili. Žiarili však inak. Žiarili zlatisto, vzduch okolo nich sa trblietal. Ich telá sa naplnili nádejou. Stromy šepkali o štyroch ľuďoch.

     Štyria ich zachránia.

     Štyria boli vyvolení.