Vlci z Openshaw ✔

13 - Akoby nikdy neodišla

     Reed Washington sa smrti nebál. Keby bol vo vlčom brlohu sám, bolo by mu ukradnuté čo sa s ním stane. Lenže teraz nebol sám. Boli s ním najdôležitejší ľudia v jeho živote. To o ich životy sa teraz bál. Sledoval bledé, bosé nohy bosorky ako prešľapujú a smerujú vždy iným smerom. Modlil sa, k Bohu, o ktorom ani nevedel, či existuje, aby sa bosorka otočila a odišla. Modlil sa aby vyskočila na vlka a zaviedla i jeho späť do hôr.

     Ale to sa nestalo. Bosorka čakala. Bola netrpezlivá, nervózna, no nikto nevedel z čoho. Reed odvrátil zrak z jej nôh, otočil sa na svojich priateľov a skĺzol na vlhkú zem pod ním. Rukami si oblapil kolená. Čakali. Všetci boli ticho. Napätí. Vystrašení. Reed sa bál, no svoj strach uväznil vo svojom vnútri. Zatvoil oči a naďalej sa modlil. Napokon všetci, okrem Zjazveného zaspali.

     Reed sa strhol zo sna a posadil sa ešte vždy na vlhkej zemine. Ako sa postavil skĺzla z neho zatuchnutá zimná bunda, z ktorej sa pôvodná farba už dávno vytratila. Chlapci boli pozakrývaní podobnými bundami a kabátmi, ktorými ich v noci niekto zakryl.

     Reed sa postavil. Nemohol sa povystierať, na to bol strop brlohu príliš nízky. Vyšiel von, kde našiel Zjazveného sediaceho vedľa brlohu, sledujúc pomaly sa zobúdzajúci les. Reed sa posadil vedľa neho. Zývol si. Zjazvený po ňom zývnutie zopakoval. ,,Čo bude teraz?" opýtal sa Reed, sledujúc rannú hmlu sa rozpúšťať. ,,Pôjdeme do hôr. Nájdeme Bielovlasú... a zabijeme ju," zavrčal. Reedovi sa zasekol dych v hrdle. Bude musieť niekoho zabiť. ,,Nikoho nezabijem."

    ,,Tak potom zabije ona teba," zavrčal a pozrel sa Reedovi priamo do tmavých očí. Reedove telo sa naplo a on sa postavil. ,,Prečo by som ti mal vôbec veriť?! Si len zviera. Vieš ty vôbec čo máme robiť?!"

     ,,Viem presne čo máte robiť!" štekol a vyskočil na všetky štyri nohy. ,,Bolo mi to jasné odvtedy, čo si prešiel cez trhlinu. Les si vás vyvolil! Niet cesty späť... niet inej cesty."

     ,,Jasné, že je inej cesty! Prečo by sme mali byť my vaši Vyvolení?! Nikto sa nás nepýtal, či to chceme urobiť!" Reed kričal. Bolo mu jedno, či ich to dostane do problémov. Vlastne ani nerozmýšľal nad tým, či by ich to mohlo dostať do problémov.

     Medzitým, za stromami sa objavili bledé telíčka. Svietili smutnou, tmavomodrou farbou. Sledovali ako Reed a Zjazvený po sebe kričia. Báli sa, že ostanú bez záchrancov. Spolu s nimi, vlka a chlapca sledovali aj Oliver, Jaren a Nathaniel. Reedov krik ich zobudil a oni vedeli, že to nemôže znamenať nič dobré. Nathaniel, ho chcel ísť upokojiť no jeho mladší brat ho zastavil. Toto si musí Reed vyriešiť sám.

      ,,Je vám to súdené!"

     ,,Zvysoka seriem na osud! Chcem ísť domov! Toto nie je moja vojna!" zvreskol Reed, otočil sa na päte a všimol si všetkých tvári, ktoré ho pozorovali. Deti sa skryli za stromy, zatiaľ čo chlapci mu len venovali znepokojené výrazy.

     Reed si povzdychol. Pretrel si tvár a oči. Vyceril zuby, zvraštil obočie a celou silou udrel no najbližšieho stromu. Ten sa zatriasol a jeden z jeho konárov daroval Reedovi štipľavú facku. ,,Au!" zamrmlal a pošúchal si líce, na ktorom sa črtal červený otlačok. Reed sa čelom oprel o kmeň stromu a porazene si povzdychol. Les sa ponoril do ticha. Nikto nevedel čo robiť. Všetci sa báli k Reedovi priblížiť. Teda okrem Zjazveného, ten Reedom začínal opovrhovať.

     Niečo Reeda zaťahalo za nohavice. Pozrel sa na maličkého človiečika s maskou na tvári. Až takto z blízka si všimol, že všetky deti ich majú. Niektoré ich majú v tvare zvierat, iné majú len masky s otvormi na oči. Tie otvory im žiarili, takže oči nebolo vidno. Rúčky aj nožičky mali biele. Akoby boli len obrysy detí. Vlasy, rovnako ako otvory v maskách im žiarili na bielo.