Vlci z Openshaw ✔

22 - Chýbal mu domov

     Prvý sa zobudil Oliver. Mal pocit akoby ho niekto sledoval. Striaslo ho z toho pocitu. Nikdy nezniesol cudzincov v jeho osobnom priestore. Upokojil sa, keď sa uistil, že im nič nehrozí a začal vnímať vlastné telo. Bolesť ho prefackala a preliala sa celým jeho telom. Kráčali celý deň a on nebol zvyknutý na toľko fyzickej aktivity. Pomasíroval si ubolené nohy a povzdychol si.

     V hlave si prehrával čo sa stalo za ten čas, čo boli tu. Ani nevedel ako dlho boli preč. Čo ak sú nezvestní celé mesiace? Roky? A možno len pár hodín. Všetko to na neho doľahlo naraz. Chýbal mu domov. Príšerne mu chýbal domov a život, ktorý mal v Openshaw. Chcel aby to už všetko skončilo. Bol odhodlaný nájsť to srdce sám. Nechápal však, načo je bosorkám nejaké srdce? Prvý krát vo svojom živote sa ani nesnažil niečo pochopiť. Vedel, že tomuto svetu je logické myslenie ukradnuté.

     Oliver sa začal cítiť zabudnutý. Opustený. Otravovali ho predstavy domova, v ktorom chýbal tak dlho, že na neho zabudli. Posunuli sa ďalej. Čo ak sa vráti a on už nebude existovať v životoch ľudí, na ktorých mu záleží najviac? Čo ak sa nikdy nevráti? Nezniesol svoj vždy premýšľajúci mozog. Postavil sa a zavrel oči. Čupol si a tvár si skryl do dlaní. Jemne sa pohojdával a snažil sa upokojiť svoju myseľ. Spomaliť ju. Prestať myslieť na najhoršie. Chcel objaviť nádej. Bol na to však príliš slabý.

     Pretrel si oči a pomaly sa začal sústrediť na interiér malého domčeka, v ktorom našli nocľah. Priateľská chalúpka bola preč. Na policiach boli veľké zaváraninové fľaše s očami, ktoré sa na neho dívali. Vedľa nich boli ďalšie fľaše s formaldehydom, v ktorom boli ponorené ľudské orgány. V niektorých dokonca malé detičky. Oliverov dych sa zrýchlil. Srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Trhalo sa z jeho hrudného koša a preparovalo sa do tekutiny v zaváraninovej fľaši. Na poličke vedľa fliaš bola ľudská lebka. Škerila sa na neho a vysmievala sa jeho strachu.

      Oliverovi zaskočilo. Panikáril. Díval sa zo steny na stenu. Z jednej lebky zvieraťa na druhú. Vypchaté zvieratá striedali kosti, kosti striedal napichnutý hmyz. Vystavený hmyz striedali formaldehydové fľaše. Bolo tam všetko. Oči, zuby, prsty, orgány, zrastené dvojičky, vlasy, nechty.

      Vybehol z chalúpky a začal zvracať. Buchnutie dverami zobudilo ostatných chlapcov. „Ollie si v pohode?" zamrmlal Jarren, ktorý sa zobudil na zemi, na kožušine z ľadového medveďa. Oliver neodpovedal. Zvracal a nevedel prestať. Zvracal kúsky jedla napriek tomu, že odkedy sú tu nič nejedli.

      Chlapci k nemu pribehli v momente keď z Olivera vyšlo oko. Oliver vyzvracal ľudské oko. Rovnako zelené ako bolo jedno z jeho očí. Hlava sa mu zatočila a on skolaboval. Jarren ho šikovne zachytil a pridržiaval mu hlavu aby znovu nezačal zvracať.

     „Čo sa to deje?" opýtal sa Nathaniel. „Bielovlasá sa blíži," zamrmlal Reed a zakryl si nos pred Oliverovými vývratkami. Pohľady chlapcov zatemnil strach. „Ešte sme nenašli to srdce," poznačil Jarren. Reed vedel svoje. No ešte sa nerozhodol povedať pravdu. A pravdepodobne ju nikdy nepovie. „Tak to skončíme aj bez neho."

      Nahnevane sa prehraboval skrinkami a šuplíkmi. Hľadal hocičo, čo by im pomohlo. Hocičo. Objavil malý vyskakovací nožík. To na bosorku stačiť nebude. Ale na neho áno. Skryl si ho do vrecka nohavíc a ďalej sa zúrivo prehraboval v šuplíkoch. Ani si nevšimol, že Oliver sa prebral. Mal z nich najväčší strach. Nebol stavaný na žiadny boj. Netušil prečo ho osud takto trestal.

     „Reed," ozvalo sa za ním. Zjazvený stál na prahu domčeka a sledoval ho zlatistými očami.      

     „Čo?"

     „Vieš, že sa blíži."

     „Hej. Je tu. Je blízko. Nezáleží jej na tom, že je slabá," povedal a otvoril skrinku plnú formaldehydových fľašiek. Odhrnul ich a zbadal malú čiernu fľaštičku s nalepenou lebkou. Vzal si fľaštičku do ruky a prezeral si ju. Nebola čierna. Iba tekutina v nej. Bola zapečatená čiernym voskom. Jed. Jed, ktorý bol Reedovi súdený. Takto dostane Zdroj dosť času zasiahnuť.

     Zjazvený ho pozoroval a premýšľal nad jeho rozhodnutiami. „Srdce..." šepol mu vietor. Konečne pochopil, čo mu les celý čas hovoril. Reed bol srdce, ktoré spoznalo smrť. Reed musel umrieť. A chlapec o tom vedel.

     „Čo chceš urobiť?" opýtal sa ho Zjazvený. Reed prestal prehľadávať šuplíky a narovnal sa. Otočil sa na Zjazveného. Videl mu v jeho zlatistých očiach, že pochopil, aký je Reedov osud. „Počkať. Aj tak všetci dobre vieme, že sú blízko. Už nás pravdepodobne našli. Tak nech si nás vezmú."

      „To nie je dobrý nápad," započul spoza dverí. Oliver sa opieral o rám dverí a chlapci sa na nich dívali spoza neho. „Viem, ale došiel nám čas."

     „Nemáme to srdce Reed."

     „Ale máme," povedal Zjazvený no nepozrel sa na Reeda. Vedel, že Reed im klame nárokom. Vedel, že to bude pre nich lepšie. „Reed dostal jasné inštrukcie. Ja zničím srdce. Viem kde je," povedal Zjazvený a zmizol. Bez vysvetlenia. Klamal, len aby sa naplnil osud. Zaplietol sa do krvavej hry. No táto hra zachráni všetko živé. Všetky planéty a reality v časopriestore.

     „Reed... si si istý, že to musíme urobiť takto?" opýtal sa Nathaniel. Reed len prikývol. Mali všetky prostriedky na porazenie čarodejníc a ani o tom nevedeli. V tomto boji nešlo o silu ani o magické schopnosti. Išlo o obetu, ktorú mohol urobiť jedine Reed.

     Nezostávalo im nič iné, len čakať.

     V ten deň Reeda zmohla neustupujúca únava. Sedel pred domčekom a sledoval vtáčiky ako prelietavajú z konára na konár. Sledoval mravce ako pochodujú v dlhých reťaziach za sebou a nesú si potravu do mraveniska. Sedel v mäkkej tráve a premýšľal nad životom po smrti. Snažil sa zmieriť so svojím osudom. Snažil sa presvedčiť svoje vnútro, že nebude nikomu chýbať. Že uvidí svoju matku. Že svet bude bez neho lepšie miesto.

     Myšlienky, ktoré sa vytrácali z jeho mysle stekali po jeho lícach ako ťažké teplé slzy. Ani si to neuvedomil. Prázdne sedel pred domčekom a slzy sa mu tichúčko kotúľali po lícach. Z premýšľania ho vytrhla až Nathanielova ruka na jeho pleci. „Tak to už vyklop. Čo sa deje?"

     „Nič. Naozaj nič," povedal a rýchlo si zotrel slzy z líc. „Už tvojím klamstvám neuverím Washington. Čo je? Bojíš sa?"

     „Samozrejme, že sa bojím Nathaniel. Toľko vecí sa môže pokaziť."

     „Ty nie si ten typ, čo by sa bál, že sa niečo pokazí."

     „Nie. Lenže teraz nejde len o mňa."

     „Neverím. Počul som správne? Reedovi Washingtonovi nejde len o neho?" zasmial sa Nathaniel a rozosmial aj Reeda. „Nebuď debil," jemne postrčil Nathaniela lakťom. „Len chcem aby sme sa vrátili domov."

     „To aj ja," povedal Nathaniel a spoločne sa dívali na poletujúce vtáčiky. Slnko pomaly ale isto zapadalo. Hrialo ich na tvárach a dodávalo im istotu ich úspechu. Bolo to prvý krát, čo sa Reed neutápal v pochybnostiach. V diaľke medzi stromami videl Zjazveného. Vetril a strážil oblasť domčeka. Nemusel to robiť, no nevedel obsedieť. Bol nervózny rovnako ako Reed. Lenže nič iné im nezostávalo. Stromy šumeli. Našepkávali Zjazvenému, že Bielovlasá je blízko. Už dnes sa pozrie vyvoleným do tváre. Už dnes Reed Washington zomrie.