Vlci z Openshaw ✔

9 - Prosím, neuhryzni ma

     Zatvoril a zamkol vchodové dvere a skopol si z nôh lakované topánky. Povzdychol si keď videl svetlo na chodbe. Potichu otvoril dvere do chodby kde na neho čakal jeho otec. „Prečo si hore? Hovoril som ti, že budem hrať dlho," povedal zatiaľ čo si vyzliekal čierne sako. „Nemohol som spať... zas tie čudné sny."

     Keď sa Matthew Washington vyhováral na čudné sny, takmer vždy to boli nočné mory o jeho žene. „Mama?" opýtal sa jeho syn, ktorý dobre poznal jeho čudné sny. Matthew prikývol opretý o stenu vo svojej pyžame. „Chceš o tom hovoriť?" spýtal sa jeho syn keď si odopínal gombíky na košeli. Chvíľu zaváhal. Díval sa do zeme. Potom sa mu pozrel do očí.

     „To čo vždy Reed. Sedíme pri jazere, máme osemnásť, je nám dobre a potom..."

     „Potom je preč."

     „Áno," šepol. „Mal by si ísť spať. Zajtra potrebujem pomoc v garáži," odvetil stroho. Prekrížil si ruky na hrudi ale na syna sa už nepozrel. Reed sa pozeral na jeho smutnú tvár no nepovedal nič ohľadom toho. Jediné čo povedal bolo: „dobre. Tak o siedmej," a odišiel na poschodie.

     Vedel keď jeho otec klamal. Nikdy nič nepovedal. Mal pocit, že pre jeho otca bude lepšie keď si bude myslieť, že mu jeho klamstvám uveril. A možno im sám chcel veriť.

     Až vo svojej izbe si všimol, že ho páli chrbát. Teplo prechádzalo od jeho pliec a krku, postupne sa presúvalo lopatkami a spodku chrbta. A znovu na krk. Akoby havran na jeho krku lietal.

     Z ničoho nič sa ozvalo klopkanie na jeho okno. Okno, ktoré je na druhom poschodí. V žiadnom prípade ho nebude otvárať. Stál tam a zízal na čierne okno, za ktorým naň niečo klopkalo. Potom začul šuchorenie krídel a zacítil ho aj na chrbte.

     Okno sa otvorilo. Tma sa preliala do jeho izby a pod oknom ostala čierna kaluž podobná rope. Čierno čierna hladina sa začerila a z kvapiek sa sformovalo perie. Postupne zobák, telo, krídla. Na koniec havran otvoril oči biele ako dve perly. Zo zobáka sa mu vylialo posmešné krákanie. Nevyzeral zdravo. Nevyzeral živo. „Mám vás všetkých," zachraptil havran tackajúc sa k Reedovým nohám. „Všetkých," zaklepkal mocným zobákom. Urobil skok k nemu.

     A vtedy jeho úbohé telo letelo cez okno. Reed ho rýchlo zatvoril a pozrel sa na svoju nohu, ktorou operenca odkopol lepšie ako profesionálny futbalista. Biela ponožka bola pokrytá čiernou, slizovitou hmotou a na do bielej košele sa vpili čierne kvapôčky.

     Striaslo ho. Dúfal, že sníval. Určite sníval.

     Otrasený si ľahol na posteľ a hoci sa snažil nepozerať sa, kútikom oka sledoval okno, ktoré sa mu zdalo, že sa otvára. Zahryzol si do líca a začal sa nervózne hrať so záderom na palci. Srdce mu búšilo, neodvážil sa zatvoriť oči.

     Boli to dlhé hodiny. Keď si už myslel, že je všetko v poriadku začul na chodbe kroky. Pravdepodobne to bol jeho otec, ktorý sa bál zaspať rovnako ako jeho vlastný syn. Chcel ísť za ním ale strach ho držal prikovaného k posteli. Kožu okolo nechtov si od nervozity zoškriabal a nepríjemne ho štípala. Aspoň ho to držalo v realite. Za posledné týždne si prestal byť istý čo je skutočné a čo nie.

      Keď si nestrhával kožu spoza nechtov tak premýšľal. Premýšľal, čo všetko to znamenalo? Zachráň nás. Mám vás všetkých. Nech to znamenalo čokoľvek, určite to nebolo nič dobré. Rozhodol sa veriť svojej intuícii a byť opatrný. Hoci sám nevedel pred čím.

—

     Konečne prišlo ráno. Upršané ráno. Oči ho štípali, zíval od únavy. Dážď tomu nijak nepomáhal. So svetlom v izbe a za oknom sa cítil lepšie.