Vlci z Openshaw ✔

2 - Vlci v Anglicku nežijú

     Pozoroval trhlinu. Ako každý deň. Ako dobrý vojak, ktorým bol. Mal za úlohu jediné. Zabiť kohokoľvek, kto prejde cez trhlinu. Vedel, že to nie je správne ale nič nezmohol voči čarodejniciam. Vlci im slúžili celé stáročia. Nemohli proti nim bojovať. Slúžiť im bolo ako trest a odmena zároveň. Žiaden vlk im nechcel slúžiť, no keby im neslúžili, všetci by boli mŕtvi. Nepoznali zľutovanie. Nemali dušu. Vymenili ju za mágiu.

    Navyše. Vlci neboli tí, kto čarodejnice porazia. Aspoň nie sami. Legenda vraví, že vlci si nájdu spojencov a spoločne zvrhnú čarodejnice. Spojenci oslobodia duše, ktoré sú zdrojom ich sily a vlci ich ulovia. Jednu po druhej.

     Nevedel, či bola táto legenda pravdivá no aspoň to ho poháňalo vpred. S povzdychom si uložil ňufák medzi laby a sledoval trhlinu. Už dlho sa nič nedialo.

Trhlina na malý okamih zablikala. Bolo to krátke no on vedel, že sa niečo deje. Počul hlas. Hlboký, mäkký hlas. Nič mu nerozumel no niektoré slová často opakoval. Možno to boli mená. Postavil sa pred trhlinu a načúval. Trhlina zablikala pričom sa z nej iskrilo.

Srsť na krku sa mu zježila v očakávaní. Trhlina posledný krát blikla a spolu s iskrami vypľula postavu človeka. Vzápätí zmizla.

Lenže ak trhlina zmizne. Nedokážu sa dostať preč. Toto sa ešte nikdy nestalo...

—

    Ford mustang z roku 1969 zastal pred domom Washingtonovcov, pred ktorým už stál Matthew Washington s rukami prekríženými na prsiach a nervózne dupkajúci si nohou. Jeho hnedé oči sa zabodávali do svojho syna, ktorého z časti chránilo sklenené okno, z časti tma, ktorá medzičasom zahalila Openshaw. Napriek tme vedel, že si všimol modrinu tmavnúcu na jeho nose a reznú ranu na líci. Reed si povzdychol a venoval svojmu otcovi ospravedlňujúci pohľad. Nathaniel spolu s Oliverom ho potľapkali po pleci a Reed vystúpil z auta napospas hnevu svojho otca. Giovanni mu určite volal ohľadom jeho bitky. Niekto vždy volal keď sa Reed bil. V chvíľach ako táto si želal aby jeho otec nebol kamarát s takmer každým v tomto malom meste.

Váhavo vykročil k svojmu otcovi, ktorého ostré obočie bolo nahnevane zvraštené. „Ahoj oci," Reed sa poškrabal na zátylku a nevinne sa usmial na svojho otca, ktorého strnisko mu dávalo ešte prísnejší vzhľad. „Do kuchyne. Padaj!" zavrčal. Reed poslúchol. Ešte nikdy sa nestalo, že by svojho otca neposlúchol. Predsa len, bol všetko čo mal.

Matthew Washington si sadol oproti nemu za stôl v kuchyni. Reed vedel, že ho čaká dlhá lekcia o správaní a tom, že nie všetko sa rieši bitkou. Riešili to už veľa krát. Prekvapovalo ho, že sa jeho otec vôbec snažil. „Reed už sme to diskutovali snáď tisíc krát," nekričal. Hovoril pokojne, čo bolo trochu nezvyčajné. Aj keď Matthew svojho syna netrestal, keď bol nahnevaný kričal až sa steny otriasali.

„Viem. Bitkou sa nič nevyrieši, ľudia si myslia, že ja som ten zlý, navyše som mu mohol vážne ublížiť na zdraví. Ale oci," povzdychol si Reed. „Urážal Nathaniela."

Matthew vedel aký bol jeho syn. Zo všetkého zlého na svete najviac nenávidel, keď ľudia ubližovali tým, ktorý pre neho niečo znamenali. Keď ubližovali jeho kamarátom, jeho rodine. Bol hrdinom v jeho vlastnom príbehu. Reed vždy myslel na iných, na seba si našiel čas len keď mal zaracha. Čo sa už dlho nestalo. Jeho otec to prestal využívať ako trest. Predsa len, pomaly mal osemnásť. Matthewovi to už neprišlo dôležité. Je skoro dospelý, mal by sa vedieť zamyslieť nad svojimi činmi a napraviť všetko zlé čo urobil. Reed vedel presne čo urobil, no neprišlo mu, že by to mal nejak odčiniť. Ničoho neľutoval. Zastal sa kamaráta. Nathaniel mu to nezazlieval. To bolo pre neho podstatné.