Mafia v krvi

17.

 ,,Nemusíš sa ospravedlňovať, ja sa pôjdem pomaly pobaliť ak chceš môžeš mi pomôcť. Neviem ako dlho budem preč... som z toho dosť mimo ale určite ti zavolám aj Jeremymu. Nebojte sa okej?" opýtam sa a Nora mi hneď horlivo prikyvovala. ,,Fajn, ja ti pomôžem pobaliť a zavolaj mi dobre?" opýta sa. Vidím že z toho nie je práve nadšená ani ja nie som ale tak robím to pre nich. 

Melanin pohľad:

Pobalená som zišla dole s Norou za petami. Počas balenia sme stihli prebrať veľa vecí. Pozrela som sa na hodiny v obývačke a zistila že už 5 minút meškám. Do riti ja len dúfam že sem nenabehne. ,,Dobre, ľúbim ťa a zavolám ti ahoj" poviem a idem ku dverám. ,,Ahoj" naposledy povie Nora a zavrie dvere. A ja sa s jedným kufrom strednej veľkosti dopracem ku autu. Našťastie sme to napratali do jedného kufra aj keď sme tam zbalili pomerne veľa vecí. ,,Meškáš, keby si prišla o minútu neskôr tvoja kamarátka by to neprežila" povie odmerane Kyle. Iba pretočím očami a kufor si odnesiem do kufra auta sama, keďže tu niekto nebol vychovaný na gentlemana. ,,Čo si im povedala keď ťa len tak pustili? " spýta sa ma po chvíli. ,,Jej. Jer tam nebol...povedala som jej polopravdu" pokojne som odvetila. ,,Čo?! Načisto si sa zbláznila? Kurva čo si o sebe myslíš hneď mi vyklop čo všetko si jej povedala!" vyletel na mňa. Vrieskal ako nepríčetný. ,,Preboha upokoj sa! Iba som jej povedala že som stretla famíliu a že si to potrebujem urovnať takže nebudem nejakú dobu doma, kriste" odvrknem a otočím sa smerom k oknu. ,,Fajn" odpovie sucho. Ani som sa naňho nepozrela. Nikto nebude na mňa húkať. ,,Ešte sa niekde zastavíme, pôjdeš so mnou" pozrie na mňa akoby sa ma pýtal. Ty vole. ,,Mám vôbec na výber?" opýtam sa ale nečakám na odpoveď. Viem že nemám. ,,Krista takto sa so mnou rozprávať nebudeš kurva!" zavrčí. ,,Ako? Myslíš ako s vrahom? Bezcitným monštrom?" zhúknem po ňom. Mala som pravdu, viem že hej. Je mafián musel preliať litre krvi. Auto prudko zaparkoval na kraji cesty a vystúpil tak že skoro vyvalil dvere na aute. Obišiel auto a otvoril dvere na mojej strane a prudko ma za lakeť vytiahol z auta von. Stála som oproti nemu a čakala na krik. Nedočkala som sa ho, miesto toho mi jednu strelil. Hlavu mi otočilo na stranu. Hneď mi bolo jasné že o takú hodinu tam budem mať modrinu. Líce mi pulzovalo bolesťou no toto bol ešte slabý odvar. Toto nebolo nič oproti tomu čo som zažívala. Žiadne slzy sa mi nedrali na povrch, ani jednu. Hrdu som sa mu pozrela do očí a posmešne sa uchechtnem. V jeho pohľade môžem vidieť prekvapenie no ten onedlho vystriedal hnev. Strelí mi ešte raz, no teraz na druhú stranu. Myslí si že sa položím, no to nie je pravda. Toto skoro vôbec nebolí. Chytí ma pod krk a zatlačí, čo ma jemne začne dusiť. No jemne, povedzme si na rovinu asi za chvíľu umriem ale to nevadí. Aspoň tu s ním už nebudem musieť byť a nebudem sa musieť báť, že sa niečo stane Nore alebo Jeremymu. Stále mu hrdo hľadím do očí, neprerušujem očný kontakt. Keby som chcela tak sa viem ubrániť, veľmi ľahko. V takejto situácií sa neocitám prvý krát, ale chcem aby videl ako ním opovrhujem, aký je v skutočnosti. ,,Veď ty sa raz dosmeješ, budeš kľačať na kolenách a prosiť aby som ťa nezabil" povie mi s pocitom víťazstva a jemne povolí zovretie na krku. ,,Hah môžem kľudne zabiť aj tu a teraz. Ja sa smrti nebojím" smejem sa úprimne. Vážne celá táto situácia je smiešna. Jeho oči zmäkli a pustil môj krk. Zaťal sánku a pozrel sa na hodinky. Zavrčal a ponáhľal sa na miesto vodiča. O chvíľu sme už boli opäť na ceste. Po asi 5-tich minútach mi niekto volal. Kyle sa na mňa pozrie s ešte väčším hnevom. Zdvihnem to a dám to na reproduktor. Popravde, nechcem ho ešte viac naštvať. V taške ktorú som si zabalila bokom začnem kontrolovať všetky veci. ,,Oh zlatíčko" ozve sa moja matka. Kyle sleduje moju tvár po celý čas. Cítim to ale ja si ho nevšímam a ďalej sa hrabem v taške. ,,Čo chceš Elenor?" opýtam sa s nezáujmom. Ešte tá mi tu chýbala. ,,Kde si? Si v poriadku? Spravil ti niečo ten chuligán?" sype jednu otázku za druhou. Začnem sa hlasno smiať. ,,Matka ale no tak. Zrazu sa o mňa zaujímate? 3 roky ste na mňa z vysoka srali a ja som bola šťastná. Bez vás! Môj život bol úplne dokonalý a nezabudni že to kvôli vám som v týchto sračkách!" hovorím a pomaly to vo mne začína vrieť. Dúfala som že ich už nikdy neuvidím ale zas keď som konečne šťastná sa mi musia vtrieť do môjho života ako taký nechutný, slizký had ktorého sa potom nikto nevie zbaviť. ,,Ale čo to rozprávaš. Veď ja ťa milujem. Všetci ťa veľmi ľúbime a dostaneme ťa odtiaľ" plačlivo rozpráva že  jej ledva rozumiem. Prvý krát to od nej počujem, nikdy mi to nikto nepovedal. Iba Aron, sem tam, mala som ho rada ale jednoducho vždy bol na strane rodičov. ,,Na to ste mali myslieť skôr ako ste ma vymenili za svoje prachy a odnikadiaľ ma brať nebudete! Viem sa o seba postarať sama a do môjho života sa viac pliesť nebudete!" poviem naposledy a hovor zruším. Kurva ešte aj tá ma naserie! Naštvane hodím tašku pod svoje nohy a otočím sa opäť ku oknu.  

Ahojte prepáčte že som nevydala kapitolu tak ako som mala. Poviem vám pravdu, zlenivela som, ale to ma samozrejme neospravedlňuje. :) Aj tak dúfam že sa vám kapitola bude páčiť.

Vaša Aness♥