Mafia v krvi

40.

,,Matt hovoril že nevie zistiť kto to je. Auto bolo ukradnuté a jeho majiteľ bol nejaký knihovník, takže nevie nič, ale hovoril že bolo kradnuté tak okolo 9-tej ráno. Dnes. Ale to je asi jedno nie?" prerozpráva všetko čo Matt povedal pričom sa na konci spýta. Ja viem presne čo sa deje. Viem presne o čo sa jedná.

Kylov pohľad:

,,No vieš to znamená, že ich konanie bolo zbrklé a nemali to v pláne. Muselo sa niečo stať. Tým, že auto kradli až dnes, poriadne asi ani nevedeli čo robia. S najväčšou pravdepodobnosťou je to tvoja rodina, ale máme veľa nepriateľov čiže to môže byť niekto iný. Ale ak je to tvoja rodina. Tvoj otec sa buď zotavil alebo zomrel" poviem pričom premýšľam o tom ako by to mohlo byť. 

Melanie sa tvárila nejako nezaujato. Akoby jej to bolo jedno. Iba pri časti s tým že sa jej otec mohol zostaviť sa zamračila a pri tej že mohol umrieť sa usmiala. Nemalo by to byť opačne? Asi jej vážne na jej rodine nezáleží, ale to už nám veľa krát dokázala. Aj tak to čo jej urobila prednedávnom a vlastne celé jej detstvo je otrasné. Zaparkoval som a hneď sme vystúpili. Muž čo nás sledoval odbočil na poslednej odbočke do druhej strany, čím sme sa ho konečne zbavili. Určite vedel o tom, že sme si všimli, že nás sleduje. Ďalšou otázkou zostáva, či chcel aby sme tušili o čo ide alebo bol vážne taký tupý.

Melanin pohľad:

Bola by som rada ak by zdochol. Vážne. Lenže pochybujem, že to bude otec. Je na to až príliš blbý. Ale ak to predsa len bude on, neviem čo môžem očakávať.  Nebudem klamať, celkom sa obávam. Otec...on nie je až taký nebezpečný. No jeho ľudia. To je niečo naozaj zlé. Neviem začínam byť z toho akási nervózna. A zdá sa, že si to všimol aj Kyle. ,,Hej. Si okej? Pokoj, hlavne kľud. Veď sa nič nedeje. Vidíš? Sme doma" snažil sa ma upokojiť. Fungovalo to. Síce nie moc, pretože som nemala obavy z toho pofiderného muža, ale mal pravdu už som doma. Som v bezpečí a jednoducho, ak to je otec, nedostane sa sem. Som...počkať kde som? Vážne som povedala, že som doma? Toto nie je môj domov, alebo snáď hej? Ne-necítim sa tu zle, ale toto miesto určite nie je môj domov. Som tu nedobrovoľne. Môj domov je pri Nore a Jeremym. Tak to proste je. Určite to tak je. Okamžite som nahodila svoj POKER FACE. ,,Som v pohode. V úplnej" zamračene odpoviem. Cs ani na hereckej škole nie sú takí dobrí herci ako som ja. Pomaly začnem kráčať do kuchyne. Jedlo. Som tak hladná och bože. V kuchyni bola Maya. Hm zvláštne. Toto nie je kuchyňa pre zamestnancov. Teda, nie žeby mi tu vadila, to nie. Mayu mám veľmi rada. Je v podstate ako taká menšia náhrada za moju matku. ,,Ahoj Maya" pozdravím ju. ,,Och ahoj srdiečko" odzdraví. ,,Asi musíš byť veľmi hladná. Nachystala som ti večeru. Počula som, že dnes to nedopadlo najlepšie" smutne sa usmiala a dala predo mňa tanier s jedlom. Sadla som si a začala jesť. ,,Viete bolo to celkom fajn. Aj napriek tomu celému na konci. Nič vážne sa nestalo" po chvíli sa ozvem. Díva sa na mňa celkom vyjavene, ale prečo? ,,Daj mu čas, šancu alebo jednoducho priestor" povie. Absolútne neviem o čom hovorím. Možno si niečo vzala? Žeby? No asi nie...no. ,,O čom to hovoríte?" spýtam sa, príbor odložím späť na stôl a pozriem sa jej priamo do očí. Ak som v niečom dobrá, tak je to v hypnotizovaní ľudí. Viem ich ponoriť do hĺbky ich mysle a prinútiť ich povedať mi presne čo chcem počuť. A ešte viem...fajn koniec srandy. Nič také neviem. Pche. Ja a mágia? To nejde dokopy. ,,Kyleovi" povie jeho meno. Čo Kyleovi? Najskôr som nechápala, ale teraz som pochopila. Je mi jasné, že vraví aby som mu dala šancu. Ale počúva sa vôbec? Ja myslím že nie. Reálne kto by mu dobrovoľne liezol do postele, ak by ho uniesol? ,,Nechápem Vás. Prečo by som to robila? Okrem toho, ja si myslím, že som dostatočne milá...zatiaľ. Nesnažím sa utiecť...nekričím...nerobím problémy...a...a. A dokonca sa sem vraciam!" začína to vo mne vrieť. Prudko sa postavím až stolička za mnou padne. Čo si tu všetci o sebe do riti myslia? ,,Áno Melie...áno ja viem, že si. Ale musíš pochopiť aj jeho. Je jednoducho taký. Ja ale verím, že ho dokážeš zmeniť" hovorí zo strachom. ,,Zbláznili ste sa? Nadobro STE SA ZBLÁZNILA! Ja nemám záujem sa akokoľvek snažiť ho zmeniť či ho chápať! Kto pochopí mňa? Kto do riti tu je pre mňa? Ha? Asi nemáte slov čo?" kričala som. A veľmi. Ja viem, že si to nezaslúžila, ale ja som jednoducho už potrebovala všetko vyventilovať. Ten hnev, strach, úzkosť a neviem čo všetko. ,,Ja ťa chápem. Viem čo prežívaš a som tu pre teba. Len sa prosím ukľudni" hovorila potichu. ,,Celý môj život je v sračkách kurva! Celé toto je na hovno a nikto to nezmení!" to už mi tiekli slzy po lícach. Neviem či som len nahnevaná alebo som už zúfalá, ale ja to tu nezvládam. Chalani nabehli do kuchyne. ,,Nič nebude už dobré a vy tu po mne stále niečo chcete!" nevnímala som nič. Iba som tlmene počula môj vlastný krik. Môj zúfalí krik o pomoc. Niekto mi chytil ruky zozadu a niekto mi zase bral nohy. Neviem kam ma berú, takisto ako neviem či sa vôbec mám brániť smrti, ktorá pravdepodobne teraz nastane alebo sa mám jednoducho nechať. 

Ahojte nová kapitola je tu:) Čo na ňu hovoríte? A aký máte názor na Melanin výbuch?

Vaša Aness♥