Spasiteľ

Kapitola 2.

„Robíš si srandu," skríkol Gabo, pribehol k dverám a snažil sa pohnúť kľučkou. Párkrát úplne
zbytočne tresol dlaňou o tvrdé drevo.
„Chlapci, niekto nás zamkol." Následne veľmi expresívne opísal jeho názor na Martina, bol si
istý že v tom má prsty práve on.
„Čo teraz?" prechádzal sa ako lev v klietke a premýšľal. Jediné, na čo teraz myslel bolo ako
vynadá Tommymu aký je idiot.
„Tommy, ty si taký idiot," hneď premenil myšlienky na činy. Ten sa naňho vyčítavo zahľadel.
„A čo teraz, ja neviem, choď balkónom alebo čo, nemôžme čakať do rána kým nás niekto
vyslobodí," napadlo Mateja. Gabo vztýčil ukazovák.
„To je ono!" Potom ho nasmeroval na vinníka. „Prosím, ideš na to." Ten sa zatváril
prekvapene.
„Ja?" Vyšiel na balkón, ovalený mrazivým vonkajším vzduchom. Vyklonil sa cez zábradlie.
V momente sa vrátil.
„Ani hovno."

Po ňom išiel Gabo. Vyklonil sa.
„Nič hrozné to nieje," sebavedome zahlásil a ešte nevedel, do čoho ho táto jediná veta
dostane.
„Uvedomuješ si že sme... na druhom poschodí? Chceš zliezť balkónom až dole," uhádol jeho
úmysly ustáchaný Tommy, „Fakt počkajme do rána."
„Nie, pozri sa sprava dole. Preleziem zábradlie a máš tam niečo ako schody. Ako... niesú to
schody ale chápeš ma. Dokázal by som sa rovnakou cestou dostať aj naspäť, ak by trebalo,"
opisoval brutalistickú architektúru hotela. Naozaj, veľké betónové výčnelky, ktoré
zabraňovali, aby budova vyzerala ako úplná kocka, sa naozaj dali použiť na zlezenie dolu. Ich
ďalším šťastím bolo, že balkón bol spoločný pre všetky izby na poschodí a nebol nijako
oddelený.

„To fakt mám ísť ja?" Neodpovedali.
„Dobre, nič sa nedá robiť," Gabo mal zvláštnu schopnosť prejaviť odvahu len a len v
situáciách hraničiacich so zdravým rozumom. V podstate sa v tom celkom vyžíval. Prešiel až
na koniec balkóna nasledovaný svojimi kamarátmi. Do preliezania zábradlia sa pustil už len
on. Oboma nohami sa postavil na prvý z betónových stupienkov, ktoré dokopy tvorili veľkú
abstraktnú dekoráciu. Bez problémov zostúpil na úroveň prvého poschodia. Naozaj to bolo
ako schody. Architekt možno myslel pri navrhovaní práve na toto. Kamaráti mu už zmizli z
dohľadu. Dopadol na veľký kváder betónu vyrastajúci zo zeme. Z neho zoskočil rovno po
kotníky do snehu a zmočil si nohy. Zanadával.

Prebrodil sa až k parkovisku. Tam si dal prestávku a zaskákal si, aby sa zbavil všade
nalepeného snehu. Popri dvoch autách, ktoré tu stáli ako jediné sa postupne blížil k vstupu.
Prekvapilo ho, že sa ešte svieti, veď bolo niečo okolo pol dvanástej. Schoval sa za krík.
Odtiaľ mohol sledovať všetko dianie za presklenou stenou. Stará recepčná stále sedela za
pultom a hrabala sa v akýchsi papieroch. Z výrazu na jej tvári sa dala určiť nechuť.
Premýšľal. Nemohol tam len tak napochodovať, táto pani nebola typ, čo by ho nechal len tak
odísť. Určite by mal problém, a tak čakal.

Uvažoval nad návratom, keď vtom odrazu žiarovka osvetľujúca vestibul zablikala. Recepčná
otrávene vzhliadla a zabíjala ju pohľadom. Čosi si zamrmlala popod nos a pokračovala v
práci. Svetlo zablikalo znova. A znova. A potom ešte raz. Žena sa postavila, razom stála
presne pod ním a snažila sa zistiť o čo ide. Stupňovalo sa to viac a viac, až to vyzeralo ako
niekde na diskotéke. Šialené svetlo zrazu vypadlo úplne a na chvíľku sa ocitla v úplnej tme.

Gabo sa zhrozil, keď sa znova rozsvietilo. Medzi ním a recepčnou niekto stál. Alebo skôr
niečo? Silueta, ktorá len zďaleka pripomínala človeka sa pomalým krokom dlhých nôh
približovala zozadu k nič netušiacej starene. Úplne ignorovala sklo oddeľujúce ich. Prešla ním
akoby tam nič nebolo. Obluda chvíľu vyčkávala. Keď si ju chudinka žena všimla, bolo už
neskoro. Nestihla ani vykríknuť. Skrivila tvár do nepríjemnej grimasy a držiac sa za srdce
padla. Postava sa nad ňou chvíľku skláňala, akoby sa kochala svojim úlovkom. Jemne sa
vyziabnutými rukami dotkla tváre mŕtvej ženy. Zrazu sa vzpriamila, akoby ju niečo vyrušilo.
Niekoľko sekúnd, čo nehybne načúvala svojmu okoliu, trvali Gabovi ako hodina. Uvedomil si
že stojí a nieje nijako krytý, tupo zízal na zjav pred sebou. Uvedomil si to však neskoro. To za
sklom otočilo hlavu o 180 stupňov. Priamo naňho. Hľadel do nekonečne čiernych očí a na
tvár plnú zubov, aj na miestach kde by byť nemali. Hlava bola predĺžená, pripomínala vlka.

Viac už sa pozerať nemohol. V hlave mu ostala jediná rozumná myšlienka, prirodzená pre
každú živú bytosť. Bezhlavý útek. Ak by zostal stáť ešte chvíľu, uvidel by ako sa monštrum
naňho rozbehlo. Taký pohľad by pripravil takmer každého človeka okamžite o rozum.
Zmohol sa na jedno jediné slovo, obyčajný vulgarizmus, a tak ho opakoval stále dookola.
Keď prebehol cez parkovisko, nenapadlo ho vyštverať sa späť na druhé poschodie. Prvé známky logického uvažovania sa mu začali vracať až keď vybehol za roh k zadnej strane
budovy. Zadný vchod. Všimol si ho počas ubytovávania a nejakým spôsobom si naňho teraz
spomenul. Na jeho prekvapenie bolo dokorán otvorené. Nemal čas rozdumovať prečo.

Vbehol dnu. Táto časť vestibulu bola položená o niekoľko schodov nižšie ako hlavná.
Pomedzi stĺpy oddeľujúce tieto časti zazrel to, pred čím utekal. Stálo tam a čakalo naňho.
Vedelo, že sa tu objaví. Okolo neho boli porozkladané sedačky a medzi nimi nízke stolíky s
vázou s umelými kvetmi. Schoval sa pod jeden z nich. Tento konkrétny bol opretý o jeden zo
stĺpov, takže ho nebolo vidno z hlavnej časti. Snažil sa byť ticho. Panikáril. Čo ak ho to
počulo. Čo ak vie, kde presne je a hraje s ním už len zvrátenú hru na mačku a myš? Kedy
presne ho nájde... a zabije, presne tak ako recepčnú? Priložil si ruku na ústa a privrel oči.
Nechcel to vidieť. Premáhal sa, aby na mieste nevyvrátil večeru. Po líci sa mu skotúľala slza.
Monštrum zavylo. Znelo to ako niečo medzi vytím chorého psa a ženského plaču. Priložil si
dlane k boľavým ušiam. Teraz už plakal naplno. Snažil sa dýchať pravidelne, ale nešlo to.
Akoby ten rev bol určený len preňho.

Pohľad sa mu zastavil na maličkej ceruzke ležiacej na zemi. Musela niekomu spadnúť zo
stola. Táto strata mu mohla jediná zachrániť život. Zobral ju do ruky. Fungovalo to vo
filmoch. Fungovalo to vo videohrách. Musí to fungovať aj teraz. Odhodil ju roztrasenou
rukou do chodby napravo. V tom tichu aj dopad ceruzky znel ako výstrel zo zbrane.
Monštrum zavrčalo a nečakalo ani chvíľu. Okamžite sa po štyroch rozbehlo za zdrojom.
Naozaj to fungovalo.

Gabo vyhliadol zo svojej skrýše. Nikde to nevidel. Vyšiel niekoľko schodov a popri stene sa
potichu presunul do chodby naľavo. Neobzeral sa. Vtom akoby si znova uvedomil svoju
situáciu a opäť spanikáril. Rozbehol sa ostošesť hore schodiskom až na druhé poschodie a
dúfal že nenarobil veľa hluku. Spoza rohu odrazu niekto vystúpil, vystrašený doňho takmer
vrazil. Bol to akýsi muž v tmavomodrej vetrovke. Kapucňa mu zakrývala tvár. Otočil sa za
ním a v panike padol na tvrdú zem. Do kostrče mu vystrelila ostrá bolesť. Okamžite sa
pozviechal a pokrivkávajúc trielil k svojej izbe.

Kľúče naozaj našiel vo dverách. Snažil sa odomknúť, ale bol tak roztrasený, že sa mu to
podarilo až na niekolký pokus. Vstúpil do rozsvietenej predsiene, čo najrýchlejšie zabuchol a
s prerývaným dychom sa oprel o dvere. Utrel si zmáčanú tvár. Bol v bezpečí.
„Čo ti to tak trvalo?" spýtal sa známy hlas, „A čo to máš z očami?" Musel vyzerať hrozne.
„Nič, napadal mi do nich sneh," rýchlo si vymyslel výhovorku. Pravdu nepovedal, nikto by
mu neveril.
„Zdalo sa mi, že na chodbe je nejaký učiteľ," klamal ďalej a vysvetľoval svoju zadýchanosť.
Vyzeralo to, že im to stačilo. Pre istotu na dvakrát zamkol. Ľahol si na posteľ a premýšľal.
Nemohlo to byť skutočné, nestalo sa to. Prišlo mu to tak vzdialené, nevedel určiť či predošlé
minúty neboli len výplodom jeho fantázie.
„Vyzeráš ako by si videl ducha," podotkol Tommy a ani nevedel, ako blízko pravdy pravdy
bol.
„Som len unavený." Naozaj sa mu chcelo spať. Ráno si možno ukáže, že sa mu všetko len
zdalo.

Jeho noc nebola kľudná. Zdalo sa mu o bytosti vystupujúcej zo zrkadla nad stolíkom pri jeho
posteli. Stála nad ním a zvlčilou tvárou ho pozorovala. V hlave mu pulzoval praskot statickej
elektriny. Najhoršie na tom bolo, že len tak stála, nepohla sa ani o milimeter. Nevedel určiť, či to trvalo minúty alebo roky. Prepaľovala ho vytečenými, čiernymi očami až do chvíle, kým sa
pomedzi rolety do izby nedostali prvé slnečné lúče.

Zo strašného sna ho prebudilo kovové búšenie budíka pri jeho hlave. Prikrývka aj jeho
oblečenie bolo celé premočené od ľadového potu. Bola mu strašná zima. Posadil sa a tvár si
vložil do dlaní. Ani za svet si nevedel spomenúť na sen ktorý mal, vedel však, že ho do špiku
kostí vydesil. Ostal už len ten pocit. Nikdy sa tak netešil zo skorého prebudenia. Bol rád, že
žil.