Spasiteľ

Kapitola 9.

Na konci chodby stála dvojica výťahov. Podobné mávali v nemocniciach. Ak už raz musíte nastúpiť, pohltí vás všadeprítomná žltá, oranžové svetlo prepálených žiaroviek a zápach dezinfekcie. Čmáranice všade kde sa dá, ako posledné výkriky stratených duší. Vlhké linoleum. Také miesta ani trochu nepripomínajú normálny svet. Po celý čas jazdy máte pocit, že má každú chvíľu zastaviť na poschodí, ktoré v skutočnosti existuje len v našich predstavách. Veľmi nepekných predstavách. Vašich spolucestujúcich považujete za démonov v prestrojení, naťahujúcich za vami svoje pazúry len čo z nich na chvíľu spustíte zrak. No keď konečne zastaví a opäť sa nadýchnete čerstvého vzduchu, všetko to upadne do zabudnutia. Práve tento bunker bol zhmotnením spomínaných nepekných predstáv.

Tommy niekoľkokrát zatisol do steny čierne tlačítko pod červeným svetielkom, ktoré malo ohlasovať príchod. Prirodzene, žiadny výťah nefungoval, presne ako očakával. Napravo klesali schody do značnej hĺbky. Pomedzi zábradlie nedovidel na dno. Nemienil zostať tu. Jeho väzniteľ sa určite vráti. Východ bol zatarasený, tak sa vydal dole.

Netušil ako dlho trvalo, kým sa dostal na úplný koniec, minúty prestal počítať niekde na začiatku. Pozdĺž chodby sa tiahlo množstvo farebných rúr a káblov, ktorých stále len pribúdalo. Bunker bol ako bludisko. Každá žltá chodba a kovové dvere vyzerali rovnako. Na správnu cestu ho navádzala postava pred ním. Bola celá čierna, tvorená akoby tieňom, s žiarivo bielymi obrysmi. Vždy sa stratila pár krokov pred ním, len aby ju našiel niekoľko metrov ďalej. Chcela, aby ju nasledoval a on nemal inú možnosť, beztak sa v spletitých tuneloch dávno stratil. Bol však obozretný, podozrieval neznámeho pred ním, že ho chce ešte viac popliesť, prípadne mu ublížiť.

Hrdlo mal celé vyschnuté. Nemal tušenie koľko času strávil blúdením a tackaním sa za svojim nezvyčajným, nemým sprievodcom, kým dorazili do centrálnej miestnosti. Svetlo baterky sa odrážalo v mŕtvych obrazovkách starých počítačov v niekoľkých zvažujúcich sa radoch. Ak by ho posadili pred takú bedňu, nevedel by ju ani zapnúť. Na najnižšej úrovni stála veľká tabuľa, na nej stáli znaky a poznámky k nim, ktorým ani trochu nerozumel. Jeho príchod rozvíril mraky prachu, ktoré v žiare baterky pripomínali z neba padajúce vločky snehu. Všade sa váľali kopy dokumentov. Baterka mu zaiskrila, niekoľkokrát zablikala a nakoniec úplne odišla. Svetlá zhasli, predstavenie sa mohlo začať. Divadelná hra len preňho, jediného diváka.

Čiernych postáv s nejasnými bielymi obysmi tu bolo oveľa viac. V úplnej tme priam žiarili. Každý sa venoval svojej činnosti, akoby tu ani nebol, no vo veľmi veľkej rýchlosti, akoby si pretáčal film. Duchovia prichádzali a odchádzali. Pochopil, že mu ukazujú jednotlivé dni svojho života. Spočiatku vyzeral každý rovnako, rutinne. Scenéria však postupne naberala temnejší nádych.

Jeden z duchov, sediacich za počítačom sa odrazu napriahol a z celej sily tresol do monitoru. Diera po jeho pästi v ňom bola dodnes. Ostatní, obklopujúci ho si vymieňali vydesené pohľady. Šialenec čosi kričal a vzápätí si vnoril tvár do dlaní a rozplakal sa. Našli sa odvážlivci, ktorí ho odviedli niekam preč. Nevysvetliteľné udalosti sa opakovali znova a znova. Náhodné záchvaty agresie, zmeny nálady... Neskôr už ani nepracovali, len vyčerpane sedeli alebo sa prechádzali v kruhoch a schyzofrenicky sa obzerali. Viacerí odišli a už sa viac nevrátili. Tušil, že vykonali niečo vrcholne znepokojujúce.

Priamo pred ním jeden z duchov nechtiac kolenom vrazil do druhého, sediaceho a trasúceho sa na zemi. Ten po ňom okamžite skočil. Šialene okolo seba mlátil rukami hlava-nehlava, až kým jeho zmätený oponent neležal na zemi. Potom ho chytil pod krk a držal, až kým neprestal kŕčovito kopať nohami. Následne chytil mŕtvolu za ruku a ťahal ju za sebou niekam preč.

V kontrolnej miestnosti zostal posledný človek. Skláňal sa nad nejakým pozdĺžnym predmetom a hovoril. Keď dokončil, siahol si na opasok. V ruke sa mu zaleskla pištoľ. Tommy odvrátil pohľad, keď si ju postava priložila k spánku. Keď znova zdvihol zrak, baterka fungovala. Nikde nikoho. Len na koženej otáčacej stoličke sedela prehnitá kostra s dierou v hlave a zbraňou v ruke, za ňou na stene zaschnutý červený špliachanec. Podľa zelenej uniformy a čiapky, dnes už historickej, tipoval, že mŕtvola patrila nejakému miestnemu dôstojníkovi. Na stole vedľa počítača zbadal ten predmet, s ktorým sa mŕtvy zhováral. Bol to diktafón.

V živote žiadny v rukách nedržal a ani poriadne nevedel, ako sa používa. Videl ich jedine vo filmoch. Vnútri bola uložená kazeta. Na hornej bočnej strane sa nachádzali tlačidlá stop, play a ďalšie dve na prehrávanie dopredu a dozadu. Rozhodol sa pre play. Nahrávka sa úspešne spustila. Kazeta sa roztočila, mechanizmus vo vnútri diktafónu vytrvalo hvízdal. Utrápený mužský hlas bol prerušovaný občasným šumom.

„Je 20. februára, 1981. Už to bude niečo cez dva týždne čo tu som. Predtým, ako všetko ukončím, sa chcem podeliť s tým, čo sa tu udialo. Zostal som ako posledný. Hocikto ste, vypočujte si moju správu. Radím vám odtiaľ odísť čo najskôr a nikdy sa nevracať. Navždy preklínam ľudí, ktorý ma prevelili do tohto pekla. Nikdy som nevidel to, čo sa skrýva za tými dverami, kam sa výskumníci odvážia len v ochranných oblekoch. Ani sa o tom predo mnou nikdy nezmienili. Viem však, že je tam pôvodca všetkých tých strašných udalostí. Prvý týždeň prebehol úplne normálne. Začalo to tým mladíkom. Často som s ním prehodil jedno-dve slová, dobrý človek, mladý, skoro chlapec. Bolo mi úprimne ľúto, ako dopadol. Z ničoho nič mu preplo. Plakal, chcel ublížiť všetkým okolo seba. Úplne zošalel. Zobrali ho do karantény na pozorovanie. Dopočul som sa, ako umrel. Chudák si priviazaný o lôžko v záchvate odhryzol vlastný jazyk a zadusil sa. Tesne predtým opakoval niečo o akomsi "Spasiteľovi". Rovnako postupne skončili aj ostatný. Agresia pribúdala, až nebolo nikoho, kto by to zastavil. Moji kolegovia postupne ako posadnutí odchádzali a už sa nikdy nevrátili. Tuším kam. Postupne sa to zmocnilo aj mňa. Mám to v hlave. Hlasy sú všade okolo mňa. Ťažko halucinujem. Mŕtvy ma pozorujú a našepkávajú mi. Pár hodín dozadu mi jeden chlap priamo pred očami zabil kamaráta. Nemohol som nič urobiť, mal som úplne okno. Len som sa prizeral a nepoberal, čo sa deje. Keď som konečne precitol, zostal som sám. Všetci odišli. Nečakal som ani chvíľu. Zobral som diktafón a rozhodol sa nahrať moje posledné slová. Už sa to vracia, volá ma k sebe. Tie obrazy... Neviem slovami opísať, čo mi ukazuje." Odmlčal sa.

„Končím. Nedovolím mu prebrať nado mnou kontrolu." Kazeta šťukla. Koniec nahrávky. Tommy vedel, čo nasledovalo. S hrôzou vzhliadol k postave, ktorá ho viedla hlbšie a hlbšie do útrob bunkra. Tiež už nemyslel triezvo. Vedel, že za ním musí ísť, odhaliť, čo sa deje. Za centrálnou miestnosťou naňho čakali ďalšie schody.

Pribudli hnusné korene, hadiace sa po stenách. Chodba už viac nepripomínala ľudské dielo, skôr jaskyňu. Úplne pokrútená všemožne stúpala a znova klesala. Biele kachličky úplne zanikli v spleti tých koreňov. V najtmavších rohoch svetielkovali modré huby. Baterka znova zhasla a nevyzerala, že by sa jej chcelo uráčit opäť fungovať. Pokračoval ďalej v hmle, len v svetle malých modrých bodov. Tie akoby pulzovali, najviac sa rozsvietili až keď k nim došiel. Úplné surreálno. Ťažké automatické dvere boli poohýbané a roztrhané na kúsky. Na zemi ležalo utopených niekoľko žltých ochranných oblekov. To, čo ho čakalo za hermetickou komorou ho bude navždy desiť v najhorších predstavách a snoch.

"Katedrála" bolo slovo, ktoré ho napadlo ako prvé. Miestnosť tak obrovská, že nedovidel na strop, podopretá dvoma radmi stĺpov, ktoré by rukami neoboplo ani šesť navzájom sa držiacich ľudí. Pätky končili niekde na úrovni Tommyho výšky a mali v sebe množstvo zvislých žliabkov. Boli tvorené slizkým sivým materiálom, najviac pripomínajúcich kameň. Určite však nebol z tohto sveta. Ani toto miesto. Žiadny človek, akokoľvek nepríčetný, by nedokázal stvoriť niečo také. Podrážky mu chrapčali na oranžovkastom, zrnitom podklade. Katedrála bola tmavá, mystická. Neviditeľné zdroje svetla krúžili, strácali sa a zase objavovali. Všadeprítomné popínavé rastliny nepozemského pôvodu vrhali zlovestné tiene. To, čo uvidel na podstavci na úplnom konci katedrály ho načisto ochromilo. Nikdy nezabudne na čistú hrôzu, ktorá ho ovalila pri pohľade Naňho.