Spasiteľ

Kapitola 10.

Východ slnka so sebou priniesol ohromnú úľavu a odplašil imaginárnych démonov schovávajúcich sa v tieňoch. Zmorený posedávali všade možne. Gabo si dovolil na pár minút zatvoriť oči a konečne si oddýchnuť, hoci len na pár nekľudných minút.

Otvoril si energeťák a jeho spolubývajúci urobili to isté. Svoj posledný hodil Nike. Plechovky uspokojujúco zasyčali. Najradšej by bol, keby tu a teraz namieste umrel. Bol napätý tak, akoby ho malo každou chvíľou roztrhnúť. Chcel svätý pokoj.

„Po obede idem tam," nezrozumiteľne bľabotal.
„Nezastavím sa kým..."
„Upokoj sa," chcel mu dohovoriť Matej, no nedalo sa.
„Neupokojím sa! Idem tam! Idem tam a hotovo, vyletel naňho, „Bez Tommyho domov nejdem! To si píš..." Musel sa premáhať aby sa od bezmocnosti nerozplakal.
„Nech je živý alebo... Nájdem ho..." skrivil tvár v bolestnej grimase.

Na rozmyslenie mal kopu času. Svoj názor nezmenil ani po raňajkách, ani neskôr. Dookola opakoval to isté. Po chodbách sa šuchtali ako elégia duchov.
„Gabo," pošepol mu Aďo za stolom počas obeda, „Neobzeraj sa. Ten feťák v modrom. Pozoruje nás. Myslíš že niečo vie?" Vetrovku si zo seba nedal dole ani vovnútri. Mal vážne podozrenie, že v nej aj spáva.
„Ja už ani neviem, čo si mám myslieť." Jedlo doňho išlo len ťažko.

Po odchode z jedálne sa hneď začal pripravovať. Dal si na seba niekoľko vrstiev oblečenia a do vrecka nôž. Od Aďa si skopíroval súradnice z mapy. Usadený na posteli premýšľal, pomaly mu začínalo byť horúco. Nemalo zmysel to ďalej odkladať. Vyšiel do chladu na balkóne.
„Tak idete alebo nie?" otočil sa. Stáli za ním, pripravený a odhodlaný. Ak už si jeden z nich koleduje o problém, nech sú v tom všetci. 

---

Na podstavci ležala v polohe sfingy titanská, hnedastá socha vysoká niekoľko metrov. Musel k nej vystúpiť po niekoľkých schodoch. Na vrchole stál akýsi oltár, zdobený nerozlúštiteľnými symbolmi. Podobné videl na tabuli v centrálnej miestnosti. Veľkosť oltáru presne zodpovedala veľkosti ležiaceho človeka. Nad ním sa skláňali obrovské kostnaté ruky onej sochy. Jej hlava mu najviac pripomínala Votrelca, akurát táto bola dokonale hladká, bez akejkoľvek tváre. Ak to vôbec bola hlava. Nad ňou sa do výšky hadila neznáma zeleň. Zvyšok tela bol nejednoznačný, členitý a poskrúcany, nestihol si ho poriadne obzrieť kvôli náhlemu otrasu.

Takmer neudržal rovnováhu. Vtedy mu to došlo, možno vlastnou hlavou, možno cudzou. To pred ním nebola socha, ale živá bytosť. Spasiteľ, ako povedali v nahrávke. Netušil, prečo sa vtedy na päte neotočil a neutiekol. Možno preto, že ho už dávno chytil do svojich pazúrov a ovládol ho. Chcel len jedno. Dotknúť sa Ho. Nevedomky obišiel oltár. Dlaň pristála na chladnom povrchu Jeho prstu. Zvrátená verzia Stvorenia Adama. Zmizlo všetko naokolo neho. Zmizol aj on sám. Chcel si chytiť tvár, keď vtom zistil, že žiadnu nemá. Nemal ani žiadnu ruku, ktorou by to urobil. Chcel s plných pľúc kričať, no nemal ako. Úplne opustil svoje fyzické telo. Zostalo len jeho vedomie a Spasiteľ.

Nehybné telo bolo nič oproti tomu, čím bola jeho skutočná existencia. Prihováral sa mu jazykom, ktorý neovládal, no predsa mu rozumel. Chcel mu ukázať len maličkú časť moci niečoho nad ním, čomu slúži. Nič na výmenu nechcel. Vraj nemusí, aj tak od neho získa to čo potrebuje. Obliala ho sladkastá energia neznámeho skupenstva a farby, ktorú si nedokázal predstaviť. Keď ju vstrebal, vybuchla. Otriasol ho príval sily tak mocný, že prišiel aj o to jediné čo zostalo, vedomie. Postupne sa začal preberať na vlnenie narážajúce doňho, bodalo ako tisíce ihiel.

V každom jednom smere nekonečno, vyplnené jedinou entitou. Tomuto Spasiteľ slúžil. Len jeho maličký kúsok stačil, aby vedel všetko. Naozaj všetko. Dovolil by si ho nazvať bohom. Lupene reality sa odtŕhali. Nekonečno planét v nekonečnom vesmíre. Jeden Spasiteľ na každej z nich. Uctievali ich, milovali, zavrhovali aj nenávideli. Nekonečno životov, ktoré prežil všetky. Bol svedkom stvorenia Zeme, jej zániku, prežil všetkých ľudí na nej a aj tých, čo boli dávno pre nimi. Minulosť, prítomnosť aj budúcnosť naraz. Už viac nebol žiadny Tommy. Bol všetkým. Naplnila ho vízia. Čoskoro nadíde čas a Spasiteľ na Zemi sa prebudí. Nebude prvý a ani posledný. Keď sa jeho pán dostane k moci, pretvorí vesmír na svoj obraz. Úplne ho zničí a začne ho budovať od začiatku. Slučka sa zopakuje odznova ako zakaždým.