Spasiteľ

Kapitola 6.

Ležal v mláke vody. Nevedel kde je, nedovidel ani k najbližšej stene, taká tma tam bola. Vedel len, že leží na betóne a je mu zima. Pred ním opäť stálo to dievča, čo sa mu zjavilo už naposledy. Tentokrát nerozprávala. Len sa sklonila k nemu a dotkla sa jeho čela. V momente nebol Tomášom, razom bol v priamo v jej tele a prežíval jej spomienky.

Bola doma. Bezstarostne ležala na svojej posteli a v ušiach jej hrala hudba. Vyrušil ju jej otec. Bez zaklopania ku nej vrazil. 
„Erika...." začal, „Mama...." Strhla si slúchadlá z uší. Otec mal v očiach slzy.
„Mala autonehodu," vzlykol, „Neprežila," povedal ako v tranze. Prekvapenie z nečakanej správy vystriedal nekonečný smútok. Spomienky boli potrhané, zachycoval len útržky, no zároveň prežíval všetko. Bolo to ako sen. Plakala, zavretá v izbe, sama. Potom okno.

„Musím ísť. Vrátim sa neskoro," oznámil jej na druhý deň. Stále sa cez ňu nepreniesol ten šok. Len si choď, nechaj ma napokoji. Keď sa vrátil, bol iný. Ako vymenený. Vrážal do nábytku, niečo nezrozumiteľne bľabotal. Hrýzol si do krvavej pery a rukami rozhadzoval okolo seba. Drogy. To bol dôvod jeho neskorých príchodov. Najprv sa snažil to zakryť, no nebola hlúpa.

Neskôr sa už nesnažil. Ani na pohreb nešli, matka akoby nikdy nebola. Každý deň bol rovnaký. Skorý odchod, príchod v inom stave. Vyhodili ho z práce, žili na dlh. Kedysi človek plný energie a veselosti sa zmenil na nepoznanie. Bála sa. Bolo to čím ďalej, tým horšie. Zamykala sa, skrývala sa pred ním. Tommy prežíval každý jeden deň jej spomienok. Každý jeden.

Nenávisť v nej sa stupňovala. Voči všetkému a všetkým. Voči matke, že umrela, voči otcovi, že si dovolil takto padnúť na dno. Voči sebe, že sa musela prizerať. Ventilovala sa častými útekmi z domu. Postupne trávila doma len toľko, koľko musela. Niekedy aj menej. Niekedy sa neukázala celé dni. Rok bez milovanej mamy ubehol ako voda.

Prišli aj o byt. Stali sa bezdomovcami. Bola to posledná chvíľa, kedy zažila otca triezveho. Presťahovali sa do hotela v horách. Iskra. Otec sa našťastie poznal s majiteľom, býval jeho spolužiakom na základke. Dovolil im zostať, ako dlho budú chcieť. Nikdy sa necítila tak opustená. Sama. Okrem personálu tu nebolo nikoho. Začala podnikať dlhé výlety do dediny pod hotelom.

Spoznala sa s chlapcom. Dobre si rozumeli, mohla povedať, že je konečne po dlhej dobe šťastná. Netrvalo to dlho. Urobila chybu, keď ho pozvala k sebe domov. Chcela mu povedať, čo k nemu cíti. Vtom sa vrátil otec. Nafetovaný ako vždy. Chlapec dostal bitku. Vyhodil ho ako prašivého psa a povedal, nech sa už nikdy nevráti. Našťastie sa stihla zatvoriť. 
„Vyjdi von, ty špina! Donútim ťa prijať liek!" Otec sa v amoku snažil vyvaliť dvere, no po chvíli to vzdal a v bezvedomí sa hodil o zem.

Ešte horšia bola správa, ktorá jej prišla ten deň.
„Erika, prepáč mi to. Bude lepšie ak sa už nebudeme viac stretávať," napísal. To ju zlomilo. Nikdy viac ho nevidela. Bola na tom ešte horšie ako predtým. Preplakala celé dni. Pocit prázdnoty v jej duši bol takmer hmatateľný. V zúfalstve zobrala do ruky žiletku, no urobiť to nedokázala. Jej zápästia po týždni aj tak vyzerali ako zem nikoho. Prežraté zárezmi a popáleninami.

Všimla že otec so sebou nosí zbraň. Po príchode domov mával krvavé ruky. Raz nahliadla do jeho skrine. Veci, ktoré tam našla ju napĺňali odporom. Rozhodla sa konať. Keď sa raz vrátil z hlukom domov, vykričala sa naňho. Všetka tá nenávisť a jed, ktorú by žiadny človek nemal v živote okúsiť, z nej vyšiel von naraz. No on nepočúval.

„Ty.... Ty nie si moja dcéra," vnímala ho len okrajovo, pokračovala. Ignoroval jej krik.
„Zavediem ťa... k Nemu. Nebude to bolieť. Prebudíš sa... Znovuzrodená. Mocná," upieral na ňu nepríčetné oči. Bol ako posadnutý. Možno naozaj bol. Razom k nej pribehol. Chytil ju pod krk oboma rukami. Nevšímal si, ako okolo seba mlátila, snažila sa zachrániť sa. Mala sa zamknúť a už nikdy nevyjsť. Možno skočiť z okna a rozplesnúť sa. Urobila chybu keď sa snažila s ním bojovať. Už to nezmení. Lomcovala ňou neopísateľná nenávisť. Aj potom, čo z nej vymlátil posledné známky života. Napriek všetkým prírodným zákonom ďalej existovala. Ako nová bytosť, zrodená z čírej nenávisti a krivdy. Nezastaví sa, neodíde z tohto sveta kým nenaplní svoju úlohu.

Vízia skončila, vrátil sa späť k sebe. Nesnažil sa zisťovať, čo sa okolo neho dialo, už to bral ako holý fakt. Nič už viac nedávalo zmysel.
„To nebolo všetko," dopovedalo mŕtve dievča a opäť sa rozplynulo ako minule. Zostal sladkastý dym, voniaci za živicou a ihličím. Naplno precitol. Chýbal akýkoľvek zdroj svetla. Jediným spoľahlivým zmyslom bol hmat.

Udialo sa niečo úplne vymykajúce sa ľudskému chápaniu. Ťažké kovové dvere jeho väzenia sa sami od seba otvorili. Nikto za nimi nestál. Ležala pred nimi ťažká ručná baterka, nejakým spôsobom zapnutá. Niečo chcelo, aby si ju zobral. Chytil ju za rúčku a pomaly ju dvihol. Bol niekde v podzemí. Pred malou miestnosťou, v ktorej sa pred chvíľou nachádzal sa tiahla dlhá, široká chodba. Hrozne tu dulo, hoci mal pocit, že je to skôr niečí hlas ako vietor. Zhmotnené volanie prázdnoty. Musí čo najskôr nájsť východ a vrátiť sa. Nevedel, ako dlho sa tu zdržal, určite ho hľadajú.

Rozhodol sa vykročiť naľavo. Na konci ho čakali veľké železné vráta. Cez kľúčovú dierku presvitali jediné slnečné lúče, ktoré počas dlhého pobytu dole uvidí. Dvere boli totiž zvonku zabarikádované čímsi ťažkým. Zostával už len jediný smer. Do zadúšajúcej čiernoty.
„Poď. Ukážeme ti nás svet," vyzýval ho neznámy hlas v jeho hlave, možno skutočný, možno výplod jeho bujnej fantázie. Poslúchol. Nechal sa viesť.