Spasiteľ

Kapitola 1.

Prvý deň zimného výletu vyzeral zo začiatku úplne normálne. Autobusár sa rozhodol, že nepôjdu po diaľnici a cesta tým pádom viedla nemalou okľukou. Asfaltka niekde uprostred lesa bola v naozaj strašnom stave, akoby bola určená pre tanky. Autobus v najvyššej možnej rýchlosti nabehol na jednu z dier, ktorých tu bolo neúrekom.

Úder hlavy o okno prebral Gabriela lepšie ako energeťák, ktorý si dal krátko pred cestou. Nahlas zanadával, presne ako sa patrí na 15-ročného teenagera a šúchal si boľavú hlavu. Zazrel na škeriaceho sa Tommyho, sediaceho vedľa neho. Hotel bol stále v nedohľadne a tak si vybral slúchadlá a pustil si hudbu. Túžobne hľadel na oveľa príjemnejšiu diaľnicu, črtajúcu sa v nížine za lesom. Spať už určite nebude, nechcel si zopakovať bolestivé prebudenie.

„Hej, Tommy," znudený zatriasol kamarátom, ktorý viedol určite zaujímavú konverzáciu s dievčaťom vo vedľajšom rade. „Ako dlho ešte?"

„Asi dve hoďky," odvetil mu nezaujato a nenechal sa ďalej rušiť.

„Minimálne," dodal. Gabo si vzdychol a opäť zanadával, pričom lakťom mierne podpichol nič nečakajúceho Tommyho. Ten mu to samozrejme oplatil, no ďalej už nepokračovali a venovali sa každý svojmu.

Dianie za oknom ho upokojovalo, pripomínalo mu detstvo. Dlhá cesta a rádio hrajúce dookola tie isté odrhovačky, ktorých názvy si nepamätal. Spočiatku ich neznášal. Kedy tam už budeme?, pýtal sa každých 5 minút. Čím starší bol, tým viac si dlhé jazdy užíval. Holé listnaté lesy a šíre polia s poslednými náznakmi roztápajúceho sa snehu vystriedali ihličnany a zasnežené kopce.

Nakoniec sa do cieľa dostali až za 3 vlečúce sa hodiny. Na nemalom parkovisku šofér neodhadol situáciu a na zamrznutom podklade sa dostal do šmyku. Niekoľko nedočkavých nešťastníkov stojacich v strednej uličke odhodilo na stranu, čo vyústilo v hlasné výbuchy smiechu. Za syčania hydrauliky sa vysúkali z autobusu a hľadali svoju batožinu. Na tvári ho pošteklil chladný februárový vetrík.

Hotel Iskra, ako stálo veľkými modrými písmenami pred vstupom, bol na svoju polohu možno až priveľký. Nepasoval sem. Vyčnieval, tento pocit ešte viac umocňovala jeho architektúra. Niekoľkoposchodový betónový kváder postavený ešte za socializmu. Na pravej strane z fasády od vrchu po spodok vystupoval brutalistický ornament, asi aby hotel nevyzeral tak jednotvárne. V časoch minulých sa tešil veľkej obľube, bol vychýrenou dovolenkovou lokáciou, ktorú si nie každý mohol dovoliť. Po revolúcii začal upadať, no na rozdiel od množstva skrachovaných podnikov sa v ťažkom období dokázal udržať.

Natrepaní vo vestibule posedávali kde sa len dalo, Gabo sa uhniezdil na vlastnom kufri. Túto časť školských výletov mal najmenej rád. Učiteľka vykrikovala mená a prideľovala kľúče. Vždy mával také šťastie, že sa dostal na rad ako posledný. Dnes nie, svoje meno počul nečakane skoro. Mená kamarátov, ktorých tiež volali nevidel. Zobral si od učiteľky kľúč s drevenou visačkou s logom hotela. Stará recepčná mu prísne vštepovala, že fajčenie je zakázané na celom pozemku a učiteľka prikyvovala. Zvláštne, recepčná sama smrdela za cigaretami.

Bol medzi prvými a tak sa nemusel na schodoch tlačiť. S kufrom v ruke vyšliapal na druhé poschodie, čierne Vansky sa mu ticho zabárali do tenkého tmavomodrého koberca. Prešiel sa po nekonečnej chodbe až k dverám s číslom 217. Ako si všimol, hneď vedľa mali izbu Martin a jeho partia. Zabedákal. Sklopil zrak a snažil sa čo najrýchlejšie zmiznúť, no nepodarilo sa. Martin si ho všimol a postavil sa pred neho. Gaba pritlačil k stene bez toho, aby sa ho čo i len dotkol.

„Prídeme vás potom pozrieť, nieže budete robiť bordel," povedal akoby nič a s úsmevom sa vrátil k svojim. Gabo si vydýchol, našťastie to bolo všetko čo od neho chcel. Nemal práve náladu na Martinove podpichovanie. Rýchlo odomkol, ale nezatvoril. Čakal na svojich spolubývajúcich. Aspoň pri tom dopadol výborne.

Až teraz sa zaradoval, že je tu prvý, mohol si totiž vybrať miesto na spanie. Manželskú posteľ hneď zavrhol, tam nech spia tí čo budú mať smolu. Sadol si na tú v rohu, vedľa balkóna. Takmer okamžite sa pod ním prelomila jedna priečka a matrac značne poklesol. No čo, mohlo to byť aj horšie. Zarovno s posteľou stál menší stolík, na ňom tácka s pohármi obrátenými hore dnom a nad ním zrkadlo. Stoličku k nemu nikde nevidel. Nad dvojitou posteľou visel veľký obraz, zachytával les a za ním zasnežené hory. Takisto ako aj na chodbách, aj tu boli steny biele a podlahu zapĺňal tuhý koberec. V predsieni boli oproti vstavaným skriniam ešte jedny dvere, ktoré viedli do kúpeľne. Tá bola na počudovanie moderná a vo veľmi dobrom stave.

Do izby sa s hlukom dovalil zbytok osadenstva. Matej okamžite skočil na jedinú samostatnú posteľ, čo zostala.

„Jasné, idiot," zvolal na Gaba Tommy, „Išiel prvý len preto, aby si zabral najlepšie miesto." Rozbehol sa oproti nemu a snažil sa ho odtiaľ vyhodiť. Gabriel ho však chytil, podkopol mu nohy a Tommy pristál priamo na manželskej. Ten len chrlil nadávky na jeho meno, na viac sa už nezmohol. Aďo smutne prijal svoj osud a s výrazom odsúdenca si sadol.

Dnes sa nekonala žiadna akcia, stmievať sa začalo už keď prišli a preto nemalo zmysel v zime a tme niečo plánovať. Zostal im teda čas na seba až do večere. Ten strávili na mobiloch a hlúpymi rečami na všelijaké témy. Po večeri nasledoval nezáživný príhovor ich triedneho učiteľa, kde sa znova opakoval ohľadom zákazu cigariet a alkoholu. Zdôraznil aj hrôzostrašný osud tých, čo zákaz porušia, ktorý je určite známy všetkým študentom. Akýkoľvek ďalší program začínal až zajtrajškom. Do noci si mohli užívať nielen žiaci, ale aj učitelia, rovnako natešený.

„No nič, neviem ako vy, ale ja odchádzam," zahlásil Tommy a odtrhol zrak od mobilu. Vyskočil z postele a v sekunde bol v predsieni a obúval si topánky.

„Hej, hej, hej. Počkaj, kde ideš?" zarazene vyzvedal Matej.

„Určite tu s vami debilmi nebudem hniť. Idem za Nikou." Gabovi sa pomaly rozširoval úsmev na tvári.

„Pozrime sa na chlapca. Za dievčatami sa mu zachcelo, už mu niesme dosť dobrý!" zavtipkoval. Podišiel ku kamarátovi a naznačil úder päsťou pod rebrá. O chvíľu ležali obaja na zemi a mlátili sa hlava-nehlava. Tommymu sa podarilo ho zneistiť, čo mu pomohlo vyšvihnúť sa navrch a pritlačiť mu kolenom na brucho.

„Dobre, teraz si vyhral," zasmial sa pridusený Gabo, celý červený v tvári. Pozviechal sa zo zeme a položil ruku na Tommyho plece.

„Verím ti, kámo, dáš to." Prikývol a tiež sa usmial.

„Idem. A nieže tu budete trčať celý čas. Vypadnite niekam," zavrel dvere ešte predtým ako to dopovedal.

„Má pravdu," súhlasil Matej, „Ideme." Na jednej z izieb sa organizovalo triedne stretnutie.

„Kde máte Tommyho?" hneď vo dverách prejavovala záujem ich spolužiačka.

„To je tajné," odbili ju a vstúpili. Bola to úplne bežná „párty", akú môžte vidieť na akýchkoľvek školských výletoch, nič zvláštne. Často sa spája aj s konzumáciou alkoholu, ale tu bol zo zoznamu vynechaný a nikto ho nepotreboval. V dobrej nálade strávili niekoľko hodín. Niečo okolo desiatej ich navštívila učiteľka. Spomalená reč, neprirodzená gestikulácia a silná aróma vypovedali o činnosti prebiehajúcej na učiteľskej izbe. Nemilosrdne ich vyhnala do svojich izieb s argumentovaním, že už je večierka.

Traja kamaráti už u seba na izbe ďalej pokračovali v rozbehnutej konverzácii o tom, ktorý diel Hviezdnych Vojen je najhorší. Nakoniec ako každý správny fanúšikovia Star Wars skončili pri hádke.

„Počuť vás až na chodbu," vrátil sa Tommy, „Podľa mňa je najhorší..." a hádka mohla pokračovať.

„Mimochodom, zabudli ste kľúče zvonku vo dverách," ledabolo spomenul popri reči. Bol by to povedal skôr, nič z udalostí nasledujúcich dní by sa nebolo stalo. Kľúče vo dverách zaštrngali, niekto na chodbe sa škodoradostne zasmial a rýchlym krokom odšpacíroval tam, odkiaľ prišiel.