Spasiteľ

Kapitola 11.

„Počuj, Gregor, musím dnes odísť skôr, pokryješ to za mňa?" Samuel Frank dvihol zrak z obrazovky mobilu na parťáka. Už dávnejšie sa zotmelo, no ani jednému z nich sa nechcelo vstať a zažať svetlo. V kancelárii boli úplne potme a nasávali atmosféru.
„Prečo nie? Povieš mi aj prečo alebo mám hádať?" zapáral Gregor.
„Osobné záležitosti," preniesol schválne prehnane dôležito.
„Takže zase tá tvoja Dáša?" nedal pokoj.
„Hej. A daj už pokoj," odbil ho. Pohodlie narušilo rinčanie telefónu.
„Dvíhaš," neunúval sa Gregor.
„Dvíham stále," oponoval.
„Pustím ťa skôr alebo si ťa tu nechám?" Samo nasrdene dvihol slúchadlo.
„Samuel Frank, kriminálna polícia." Znudený výraz vystriedal záujem. Vydýchol si z takou úľavou, akoby mu z krku práve sňali slučku.
„Dobre, rozumiem. Dovidenia."
„Čo?"
„Ten stratený chlapec. Našiel sa," usmial sa.
„Máme to z krku," Gregor si taktiež vydýchol.

Zarazene sa pozrel na parťáka.
„Čo je? Akoby si videl ducha."
„Nič. Len som si na niečo spomenul." Gregor zmĺkol, myslel si, že Samo myslí na svojho dávno zmiznutého kamaráta. V skutočnosti sa pohrával s úplne inou myšlienkou. Vtedy v lese pri hoteli, keď sa zapojili do pátrania niečo videl. Len na sekundu sa mu zdalo, že v diaľke medzi stromami niekto stojí. Keď sa snažil bližšie postavu identifikovať, už tam nebola. Obyčajná vidina, no poriadne ho pomiatla. Musela byť, nikto tak vysoký, s takými dlhými rukami a ušatou hlavou predsa neexistoval.

---

Dorazil ako prvý. Byt zatiaľ zíval prázdnotou. Po piatich dňoch ho privítal známou vôňou domova. S preplneným kufrom v ruke si to namieril do svojej izby. Hneď si všimol, že tu niečo nehrá. Ovial ho mrazivý vánok. To, čo ho zarazilo bolo hnedovlasé dievča stojace na koberci uprostred jeho izby. Prišla si poňho, presne ako sľúbila.
„Takže takto to skončí?" odfrkol si.
„Presne tak. Je koniec," uznala. Mlčali a prepaľovali sa pohľadmi. Čakal, že po ňom skočí, no útok neprichádzal.
„Na čo čakáš?"
„Prišla som sa ti poďakovať. To je všetko. Konečne môžem v pokoji odísť," vysvetlila smutne.
„Ďakujem," usmiala sa
„Počkaj..." zvolal, no dievča mu mizlo pred očami, až po nej nič nezostalo. Vyparila sa, tentokrát navždy.

Skľúčený sa hodil na posteľ. Udalosti minulých dní boli tak vzdialené. Spomienky budú rednúť, až sa odoberú do zabudnutia presne tak ako pred chvíľou Erika. Spomienky, na ktoré občas natrafí akoby náhodou. Ako tá, keď bol kedysi dávno s rodičmi na exkurzii v podzemí. Pred dverami zaštrngal zväzok kľúčov. Mama sa vracia z práce, celá bez seba že sa vrátil živý a zdravý.
Erika. Ak by bola nažive, určite by si s ňou dobre rozumel.

---

Zostali v ňom posledné útržky života. Postaviť sa už nedokázal, akokoľvek by sa snažil, a tak sa plazil, zanechával za sebou krvavé šmuhy z diery v bruchu. Zahmlievalo sa mu pred očami, bojoval so samotnou smrťou. Kŕčovito sa trhane posúval ďalej, ťahajúc bezvládne nohy za sebou. Nedbal na korene, driapajúce mu ranu, ani na rozbitú lebku. Jeho presvedčenie bolo silnejšie ako bolesť, ktorá by ho už dávno bola vyradila. Doplazil sa až k prahu Katedrály. Nezvládne to, k spiacemu na konci to bolo tak ďaleko.

„Z... zob... er... si ma," chrčal. Dostal sa za prvý stĺp. Viac už nemohol. Spasiteľ však mohol hýbať rukami. Natiahol ju do neprirodzenej dĺžky. Schytil ho, až sa celý stratil medzi jeho prstami. Pritiahol si ho k sebe. Posledné, čo Richard uvidel, bola bytosť ktorej slúžil. Spodok Spasiteľovej hlavy sa otvoril, rozložil sa a odhalil ústa plné maličkých zúbkov po celom vnútri. Jeho obeť bola posledná. Naplnil svoju úlohu. Keď sa jeho boh dostane k moci, zrodí sa znova a bude navždy šťastný. Čaká ho perfektný život, Eriku tiež, aj jej mamu. Všetkých. S úsmevom na tvári vydýchol poslednýkrát.

Katedrálou zatriaslo. Niekoľko turistov, ktorí boli práve vtedy v lese neskôr opisovali silné zemetrasenie. Spasiteľ sa prebudil. Nebude prvý ani posledný. Keď nadíde čas, pustí sa do práce. A potom Vesmír ako ho poznáme zanikne.