Spasiteľ

Kapitola 8.

„No do riti," opísal Matej trefne situáciu hneď ako policajti odišli. Až teraz si akoby uvedomili vážnosť situácie.
„Myslíte že niečo..." začala Nika, no prerušil ju Gabo, ktorého akoby vystrelilo.
„Z... zrkadlo. Pozrite. Znova sa to deje."

Ak si doteraz stále mysleli, že mu vtedy preplo, tento pohľad ich načisto presvedčil o opaku. V hlave vnímal rozpínajúcu sa trhlinu v realite každý inak. Zrkadlo akoby vytvorilo nový dimenzionálny rozmer, vsunulo ho do sveta, kde zjavne nepatril. Gabo nevedel, či to, čo následne spravil bolo skratom, alebo odpoveďou na volanie neznámej sily. Ako prvý podišiel k nevídanému ukázu a dotkol sa brány, inak sa to nazvať nedalo. Vedel, že mu niečo ukáže, niečo, bez čoho sa ďalej neposunú.

„Hovorte so mnou. Jedine tak sa dostanem späť," stihol ešte povedať predtým, ako bola jeho myseľ úplne pohltená neznámom. Znova sa kompletne zbavil svojho fyzického ja. Tentoraz necítil prítomnosť ničoho iného, a tak mal čas sa podrobne zamyslieť. Zistil, že to všetko čo teraz videl, všetko to boli odrazy ďalších zrkadiel v reálnom čase. V jednej z izieb videl niečo, čoho svedkom byť nemal. Rýchlo odvrátil svoje vedomie od intímnej scény prebiehajúcej na posteli. Zaujalo ho niečo iné. Práve sledoval toho muža, feťáka v modrej vetrovke. V rýchlosti si balil čierny batoh. Gabo v rýchlosti postrehol niečo kovové v jeho ruke. Revolver. Načo mu, preboha, je zbraň?

„Čo vidíš?" pýtal sa ho niekto akoby spoza hrubej steny.
„Všetko," strojovo odpovedal jeho vlastný hlas. Znova sa sústredil. Muž odchádzal. Zavrel za sebou a už ho nebolo. Dostal nápad. Vedel, že to bude fungovať. Cítil to.
„Nezľaknite sa. Niečo skúsim," povedal a urobil to. Natiahol svoje nehmotné ja najviac ako to išlo a vystrelil sa dopredu. Vyšlo to.

Vrátil sa späť do reality, no do inej miestnosti. Stál priamo za zrkadlom v izbe podozrivého muža. Vedel, že niečo skrýva, niečo čo súvisí s Tommyho zmiznutím. Kvôli zatiahnutým závesom si musel posvietiť mobilom. Bol tu obrovský neporiadok, ťažko sa v ňom orientovalo. Pritiahlo ho k stolíku. Ležalo na ňom niekoľko útržkov novín. Neobťažoval sa s čítaním, rovno si ich odfotil. Nadvihol noviny. Pod nimi bolo niečo oveľa zaujímavejšie. Akási mapa. Červenou fixkou na nej boli zaznačené poznámky. Ďalšia fotka. Dal si záležať, aby neboli rozmazané. Medzi oblečením v zásuvkách sa povaľovali náboje rôznych veľkostí.

Podišiel k skrini. V nej našiel ďalšie podozrivé nálezy. Laná, pušku, klepce a niekoľko ďalších predmetov, ktoré síce nepoznal, no dobre vedel načo môžu slúžiť. Medzi nimi ležala znepokojujúca, zlovestná kniha v koženej väzbe s nápismi v arabčine. Potichu zanadával. Stále tu boli ešte jedny neotvorené dvere.

Za nimi objavil miestnosť, ktorá pôsobila úplne normálne. Úplný opak predchádzajúcej. Akoby bola stále obývaná, no pokiaľ vedel, muž býval sám a nikdy ho nevidel v spoločnosti. V skrini objavil oblečenie, ktoré zjavne patrili dievčaťu. Bol neuveriteľne zmätený. Absolútne nepoberal dianie okolo seba. Nič už nedávalo zmysel.

Vrátil sa späť do hlavnej miestnosti. Jeho oko zaujalo niečo, čo predtým nezaregistroval. Pod radiátorom ležala malá plastová krabička. Nebol si istý jej obsahom a tak sa priblížil. Vnútri boli desiatky maličkých húb. Žilky, ktoré ich pokrývali tyrkysovo svietielkovali. Nezabudol všetko podrobne zadokumentovať.

Vyrušilo ho náhle štrnganie kľúčov. Ani nerozmýšľal. Takmer skočil smerom k zrkadlu. Chvíľku prepadol panike, čo ak to už nepôjde, tak ako minule a on zostane sám napospas nebezpečenstvu. Obavy zahnala úľava, ktorá ho zaplavila, keď sa vnoril dnu. Prechod cez neho prebehol v rýchlosti, nestihol sa ani rozpamätať a zrkadlo ho vypľulo naspäť medzi svojich kamarátov. Chcel sa vrátiť a zistiť, prečo sa muž vrátil, no už bolo neskoro. Ruka mu capla o sklo a zanechala na ňom mastný odtlačok.

„Do riti, Gabo. Ty... Vtiahlo ťa to dnu."
„Dajte mi chvíľu. Mám niečo zaujímavé." Pustil sa do rozprávania. Keď dohovoril, ukázal im fotky. Mapa, náboje, puška... Všetko nasvedčovalo tomu, že jeho hlavnú zárobkovú činnosť zahŕňa pytliactvo. V hlave im však vŕtala zlovestná kniha, dievčenská izba a neznámy druh húb.
„Počkaj, vráť sa k tým novinám," bol zvedavý Aďo.
„Čo sa tam píše?" Našťastie fotky neboli rozmazané a malé písmenká sa dali pekne priblížiť.
„Záhadné zmiznutie mladej Eriky (17)," stálo na titulke. Na fotke sa usmievalo pehavé dievča s gaštanovohnedými vlasmi. Keď zistili, na akom mieste sa stratila, zamrazilo ich. Hotel Iskra. Z dátumu vyčítali, že sa to udialo pred rokom.
„Už sa to stalo aj predtým. Eriku nikdy nenašli..." hlesol. Chcelo sa mu plakať.
„Musela stretnúť to isté čo my. Nemala toľko šťastia."

Na ďalšej fotke bol výtržok z nejakého poľovníckeho magazínu. Hovoril o značnom úbytku zveri v národnom parku, presne tom, v ktorom sa práve nachádzali. Mizli však záhadne, bez stopy.
„Počkať," stopla ich Nika.
„Ukazoval si nám tú izbu a dievčenské šaty, ale on býva sám. Čo ak... čo ak tá Erika... bola jeho dcéra." Zazreli na ňu. Jej teória dávala zmysel. 
„No do... Asi máš pravdu."

„Ukáž mi tú mapu," poprosil ho Aďo. So záujmom sa do nej zapozeral.
„Toto tu," ukázal prstom na malý obdĺžnik, „To je hotel. Pozrite sa do toho červeného kruhu. Je tam niečo malé, nevidno to dobre. A tu vedľa máte zapísané súradnice. Počkajte." Nachvíľku odbehol. Keď sa vrátil, mal v mobile otvorené mapy. Pomaly zadal súradnice z fotky do vyhľadávania.
„Ani tu skoro nič nevidno, len akúsi sivú škvrnu medzi stromami. Je to neďaleko tej lúky kde sme už boli s triedou. Nevedie tam ale žiadna cesta. Počkajte," zarazil sa „To je presne tým smerom ako sme sledovali tie stopy." Od napätia ani nedýchali.
„Dnes už to nestihneme. Ale zajtra - ideme tam. A je mi to jedno, nech ma tá vlčia hlava aj roztrhá, nájdem ho!" Gabo bol odhodlaný a zvyšok partie vyzeral rovnako.

Čoskoro sa zotmelo. Čas po večeri a prepočítaní strávili takmer v úplnom tichu, len občas prehodili jednu-dve vety. Nemali najmenšiu náladu na rozhovory. Čumeli do mobilov alebo len tak premýšľali. Precitli okolo jedenástej. Boli neuveriteľne ustatý. Gabo bol práve na ceste do kúpeľne, keď sa to stalo. Neuveriteľne sa ochladilo. Všimli si to až po nejakom čase.

„Čo je tu taká..." Nedopovedal. Niečo im zvonku vrazilo do skla balkónových dverí. Strhli sa. Nika vykríkla. Niečo veľké tam stálo, nepotrebovali to ani vidieť. Vedeli to. Vrážalo to s čoraz väčšou intenzitou, až sa báli, že sa sklo roztriešti na márne kúsky a už ich nič nebude oddeľovať od... Žiadny človek by nedokázal klopať takou rýchlosťou. Údery čohosi tupého, ktoré sa postupne menili na vibrácie.
„Zatiahni niekto tie posraté závesy!" kričal Gabo, no nevedel, či ho niekto vôbec vnímal. Urobí to sám. Len čo sa priblížil k oknám, niečo ho nútilo držať sa ďalej. Od výboja neznámej sily zvonku sa mu podlomili kolená a padol dozadu. Tak sa plazil, nemal času nazvyš. Uprel zrak na balkónové dvere, div nezošalel. Naoko tam nič nestálo, no aj tak cítil mohutnú cudziu prítomnosť. Neuveriteľný tlak v hlave, akoby mu žmýkali mozog. A to búchanie. Stalo sa neznesiteľným. Povraždil by všetkých v miestnosti, len aby to prestalo. Nie, čo ho to napadlo?

Schmatol roh závesu a šmahom ruky ju zatiahol po celej jej dĺžke. Uvedomil si, ako blízko je a čo najrýchlejšie sa snažil pozviechať. Tlak ho odhodil niekoľko metrov dozadu. Znova skončil na zemi, tentokrát pri svojej posteli. V rýchlosti si na niečo spomenul. Zdrapil svoj batoh a nahmatal niečo ťažké a studené. Razom stál na nohách s nožom v ruke namiereným na postupne slabnúci zdroj uši drásajúceho búšenia. Pomaly sa vytratil do diaľky, až nakoniec úplne ustal. Vytriešťali na seba vystrašené oči. Srdce akoby mu malo každou chvíľou explodovať.

„Čo..." bolo jediné slovo, na ktoré sa zmohol. Zdesenie vystriedala chladná rozhodnosť. Ostatným ešte stále nedopínalo, a tak naňho hľadeli ako na šialenca keď začal ťahať ťažký stolík smerom k balkónu. Bol v dostatočnej výške, kľučka sa nedala zatlačiť dole, tým pádom boli dvere nefunkčné. Druhé dvere, tie na chodbu, zamkol na dvakrát. Zrkadlá. Musí zakryť zrkadlá. Obrátil ich tak, aby smerovali do steny. Nervózne prešľapoval z miesta na miesto. Na čo ešte zabudol? Nič viac ho nenapadalo.
„Dobre, počúvajte. Budeme sa striedať na hliadke. Každé dve hodiny. Začínam." Spali len chvíľku, aj to nepríjemne, s pocitom že na nich niečo každú chvíľu skočí. Dúfali, že sa im podarí prežiť noc.