Spasiteľ

Kapitola 7.

„Čo to doriti bolo?" snažil sa zistiť na smrť vydesený Matej. Nikto z nich si nevedel presne vybaviť, akým spôsobom sa dostali späť na izbu. Od nálezu zdochnutej srny boli všetky udalosti akoby rozmazané. Chvíľu len sediac na posteli pomaly rozdýchavali otrasný zážitok.

„Bol to len výplod našej fantázie. Skupinová psychóza. V skutočnosti tam nič nebolo," snažila sa Nika o sebaklam.
„Nie," Gabo sa rozhodol ísť s pravdou von.
„Nič také. Je tu niečo čo som vám nepovedal. Nechcel som... Nemohol... Neverili by ste mi. Ale po tomto..." Spozorneli.
„To, čo bolo v lese... Už som to raz stretol. Keď som išiel po tie zabuchnuté kľúče. Bolo to v hoteli. Videl som, ako to zabilo tú recepčnú," habkal. Padol mu obrovský kameň zo srdca. Konečne sa mohol niekom zveriť. Podrobne opísal stret s príšerou aj útek do bezpečia. Najprv chceli neveriacky krútiť hlavou. Potom sa im vrátili spomienky na nedávne udalosti. Verili mu.

„Dnes ráno. Pamätáš sa, Matej? Ako si ma našiel v kúpeľni... Neviem čo to bolo. Akoby som... vstúpil dnu do toho zrkadla. A videl som... videl som Tommyho. Živého. No niečo tam bolo so mnou. Niečo... neopísateľné. Ťahalo ma to preč. Ešte šťastie že si ma vytiahol. Potom už to so zrkadlom nefungovalo," pri tej predstave ho striaslo. Vtisol si tvár do dlaní. 

---

Boli uťahaný. Museli vypočuť všetkých na druhom poschodí. Prvé si zobrali na starosť kolegovia. Teraz sa konečne dostali k izbe, ktorá ich ako jediná zaujímala. Zaklopal na dvere číslo 217. Nečakal a otvoril si sám. Privítali ich strhané pohľady štyroch teenagerov, sediacich na posteli oproti sebe.

„Zdravím. Som Samuel Frank," predstavil sa a ukázal odznak.
„Gregor Hudák," napodobnil ho jeho parťák. To, že sú z oddelenia vrážd zamlčali. Nechceli ich vyplašiť. Žiadna mŕtvola sa ani nenašla, mali za úlohu na prípade pracovať len dovtedy, kým sa nezistí, že to vražda nebola. Také boli pravidlá.

„Môžem vám položiť zopár otázok?" Ich reakcia nebola prívetivá, no nemali na výber.
„Čo keby ste sa najprv predstavili?" navrhol. Urobili tak. Gregor si zapísal ich mená do notesu. 
„Prosím vás, môžte pre nás uvoľniť trochu miesta?" Vyštval Mateja s Aďom na náprotivnú posteľ, aby boli všetci pekne pokope a videli na nich. Sami si sadli na vyhriate miesta.

„Takže. Myslím že môžme začať." Nachvíľu sa odmlčal. So záujmom si ich prezeral. Vyzerali nervózne. Tak ako každý počas policajného výsluchu. Viesť krížový výsluch s takým počtom ľudí bude ťažký, ale nie nemožný. Nechceli ich znervózňovať ešte viac a vypočúvať ich po jednom. Bude klásť otázky, Gregor bude pozorovať. Začal zľahka.

„Ako sa máte?" Na prvý pohľad nezmyselná otázka, no všetko malo svoj zmysel. Odpoveďou mu bolo mlčanie.
„Chápem. Cítim sa rovnako. Naozaj. Bol som približne vo vašom veku, keď zmizol aj môj kamarát. Deň predtým sme sa stretli. Potom - zmizol bez stopy. Dodnes naňho myslím. Nikdy sa nenašiel," znova sa odmlčal. Všimol si, že ich zaujal. Už naňho nehľadeli s takou apatiou. Uberalo sa ti správnym smerom.
„Niečo som si už zistil od vášho triedneho aj spolužiakov. Chcem si overiť fakty, budete odpovedať pravdivo," pohľadom striedavo blúdil sprava doľava.
„Kedy váš kamarát odišiel?" položil otázku.
„Niečo okolo deviatej. Presne neviem." Najviac komunikatívny vyzeral chlapec, ktorý sa predstavil ako Matej.
„Kam?"
„Za mnou. Mali sme sa stretnúť na mojej izbe," pridala sa Nika. Policajt prikývol.
„Čo si robila, keď neprišiel?" 
„Ja... volala som mu. Nedvíhal. Nahnevala som sa, nechala to tak."
„A ďalej?"
„Až ráno mi zavolali," švihla pohľadom na chlapcov, „Vtedy som zistila, čo sa stalo."
„Skúšali ste mu volať aj potom?"
„Hej... Mobil si nechal tu," už sa rozhovoril aj Gabo.
„Počkať, hovorila si že si mu volala keď neprichádzal. Nepočuli ste to?" spýtal sa podozrievavým tónom. Chlapci sa na seba nechápavo pozreli.
„My... Nie. Bol tu hluk. Bolo nás tu veľa. Ale určite nič nelegálne. Žiadny alkohol ani..." Matej prerušil Aďa silným zauchom, až to pleslo. Trochu neskôr mu dopínalo, hlavne v takýchto situáciách.
„Nie, to je v poriadku. Chápem. Tiež som bol vo vašom veku. Dobre viem, ako to tu vyzeralo," usmial sa, „Nešťastná situácia, no čo už. Neobviňujem vás."
„Môžem vás požiadať o ten mobil? Možno nájdeme niečo dôležité."
„Veľmi by to mohlo pomôcť," dodal. Gabo mu ho mlčky podal. Vložil si ho do vrecka.
„Ďakujem. Takže o jeho zmiznutí ste sa dozvedeli až ráno, keď ste sa prebudili?" Prikývli.
„Niečo okolo druhej ráno. Mysleli sme si, že je stále u Niky. Riešili sme to až keď sme sa vyspali a stále tu nebol."
„A išli ste za učiteľmi." Ďalšie prikývnutie.
„Nesprával sa predtým inak ako obyčajne?" Odpovedali zborovým „nie".
„Čo ste dnes robili?"
„Nič. Nemôžme vychádzať ani z izieb. Program je zrušený." 
„Dobre. To by sme mali asi všetko. Ale viete čo? Nechám vám na seba kontakt. Určite si neskôr spomeniete na nejaký zaujímavý detail. Dajte mi vedieť, hoci aj o polnoci," podal Gabovi vizitku. Vstali a poberali sa na odchod.

„Ešte jedna otázka. Odpovedajte úprimne, nikomu o tom nepovieme," preniesol na prahu predsiene.
„Fajčíte?" znela otázka. Pokrútili hlavou.
„Určite?" uisťoval sa. Rovnaká odpoveď.
„Dúfam, že vám môžem veriť. Ešte sa vrátime," s týmito slovami za sebou zavreli. Posledná veta znela takmer ako vyhrážka. Tušil, že mu nepovedali všetko.

„Čo mala znamenať tá posledná otázka?" nechápal Gregor.
„Balkón. Jasne som videl pošliapaný sneh z ich izby smerom doľava. Boli vonku. Dnes. Ak nie kvôli cigarete, tak kvôli čomu? Stopy niesú včerajšie, v noci snežilo."
„Musíme sa na to pozrieť zblízka. Dá sa tam dostať aj odtiaľ z chodby. Poďme." Samuel sa nemýlil. Nemohli sa priblížiť, aby si ich nevšimli z izieb. Napriek tomu bolo jasne vidieť, kam stopy smerujú.
„Zliezli dole. Poďme sa na to pozrieť odtiaľ. Možno zistíme kam mali namierené."

Cestou splietal rôzne scenáre.
„Klamali. Možno potajme vychádzali von. Tomáš sa stratil a nevedeli ho nájsť. Alebo sa boli sánkovať. Zabil sa a oni sa zľakli..."
„Kľud, Sherlock," schladil ho parťák, „Nesedí to. Boli naozaj na izbe. Počul si čo nám predtým povedal ten celý v čiernom, čo vyzeral ako díler. Martin sa tuším volal. A kopu ďalších. Boli u nich."
„Proste niečo vedia. Zatajili nám to," trval na svojom.

Dole už ich nič nečakalo. Všetko bolo pošliapané desiatkami ďalších nôh. Obišli hotel, no žiadne osamotené cestičky v snehu neobjavili.
„Neviem ako ty, ale ja sa idem pridať k pátraniu do lesa. Možno ešte žije. Nechcem, aby zažili takú stratu ako ja vtedy," posmutnel.
„Kamkoľvek pôjdeš, idem s tebou," utešil ho a zapálil si cigaretu.