Spasiteľ

Kapitola 4.

Zatlačil dlaňou na spínač. Nerozsvietilo sa. Po niekoľkých pokusoch to vzdal a rozhodol sa ísť
potme. Napadlo ho, že by si mohol posvietiť mobilom, no nikde ho nevedel nájsť. Asi ho nechal
u seba. Nechcelo sa mu poň vracať, veď je to len kúsok. Schody boli úplne ponorené v tme,
chvíľku trvalo, kým sa z nich vymotal len za pomoci hmatu. Zišiel na prvé poschodie. Opäť
nevidel ani na krok. Jediné okno bolo až na druhom konci, presne opačným smerom ako mal ísť.

Zarazene zastal. V tme pri Nikinej izbe niekto bol. Jasne počul dupanie po stuchnutom,
neumývanom koberci. Ak to bola nejaká učiteľka kontrolujúca izby, bol v peknej kaši. Zatiaľ to
nevyzeralo, že by si ho daná osoba všimla, pokračovala v svojej činnosti.
„Hej... Kto je tam?" položil otázku do prázdna. Odpoveďou mu bolo zvieracie zafunenie. Čo to
do...
„Hej, kto je tam," napodobnil ho neznámy potrhaným, monotónnym hlasom. Akoby bol
pozliepaný z rozhovorov desiatok rôznych ľudí, každé jedno vyslovené písmeno malo inú farbu.
Zdesene zaspätkoval. Toto ani trochu neznelo ako človek. Chvíľu bolo ticho. Potom sa to
rozhodlo konečne ukázať.

To, čo vyšlo z tieňov si Tommy nepredstavoval ani v tých najhorších snoch. Vychudnuté, takmer
ľudské telo a odporný úškrn plný ostrých zubov na predĺženej, zvieracej hlave. Bytosť pred ním
sa už neposunula ani o krok. To bolo na tom najhoršie. Iba stála. Nič viac. Odhodlal sa na prvé
kroky smerom dozadu. Následne sa otočil a odhalil nechránený chrbát. Poskytol tomu najlepší
čas na útok. Keď to zo seba vydralo chrapľavý ston, už šprintoval na druhý koniec chodby.
Jediný únik predstavovalo okno niekoľko metrov pred ním. Neobzeral sa. Neobťažoval sa so
spomaľovaním, zastavil ho až úder jeho dlane do tvrdej steny. V rýchlosti sa snažil zatiahnuť za
kľučku. Keď sa mu to konečne podarilo, vyštveral sa na parapet. Musel sa rozhodnúť. Hĺbka pod
ním alebo príšera za ním. Ak dopadne na otvorené kontajnery hneď pod oknom, môže to prežiť
bez ujmy. Nadýchol sa a vydýchol. Skočil nohami napred. S šuštaním dopadol medzi smradľavé
odpadkové koše. Neváhal ani chvíľu a krívajúc na boľavú pravú nohu sa rozbehol. Preč od toho
miesta. Mozog v takejto chvíli nepracuje racionálne, neuvedomil si, že uteká stále hlbšie a hlbšie
do lesa.

Medzitým na prvé poschodie naozaj zavítala učiteľka.
„Ale okamžite zalez na svoju izbu! Nemáte tu čo tak neskoro pobehovať!" skríkla na dievča
stojace uprostred chodby.
„Prepáčte," hlesla a prešla okolo nej. Učiteľka si až neskôr uvedomila, že to dievča v živote
nevidela.

Zabáral sa po kolená do snehu. Pľúca mu priam horeli z nedostatku kyslíku. Sucho si odkašľal.
Mrzol, mal na sebe len mikinu a tepláky, ktoré rýchlo premokli. Už nevedel, odkiaľ prišiel ani
kde práve teraz je. Vyzeralo to rovnako kamkoľvek sa pozrel. Hotel bol podľa neho určite
napravo. Skutočnosť však bola úplne iná.

Začalo ho triasť. K tomu všetkému začalo snežiť. Padajúce vločky mu dráždil oči, videl červeno.
Prekrížil si ruky, aby v sebe udržal aspoň nejaké telesné teplo a kráčal ďalej. Ako dlho už blúdil?
Z myšlienok ho prebralo zapraskanie konára niekde za ním. Cuklo ním. Do riti, našlo ma to.

Opäť sa rozbehol. Sneh už bol po pás, bránil mu v pohybe. Predieral sa napred, čím sa len viac
vyčerpával. Necítil si tvár, ruky a ani nohy. Hotel stále nikde. Už som blízko, musím byť. Mýlil
sa.

Odrazu mu prišlo strašne teplo na hrudi, až sa začal potiť. Musí si tú mikinu vyzliecť. Už
nevnímal svet okolo seba. V hlave mal jedinú myšlienku: musí sa niekde schovať. Začal hrabať
do snehu. Tam mu určite bude teplo, vydrží tak do rána. V polke prestal. Nemal síl pokračovať.
Ľahne si tu. Capol do záveja tvárou napred. Z hlavy mu vyfučalo úplne všetko. Miesto? Čas?
Tieto pojmy už nič neznamenali. Len nekonečná červeň všade naokolo.

Obrátil hlavu napravo. Hľadel priamo do prenikavo zelených očí dievčaťa. V živote ju nevidel.
Gaštanovohnedé vlasy jej padali na pehavú tvár. Všimol si fialové odtlačky prstov na jej krku a
zľakol sa, že sa pozerá na mŕtvolu. Prehovorila.
„Prečo si utekal? Toto sa nemalo stať," vyčítala mu. Rozplynula sa do sladkastého dymu hneď
ako to dopovedala. Jeho prenasledovateľ sa vrátil. Game over. Príšera ho našla.
Posledné, čo pocítil predtým, ako stratil vedomie bol kus látky, ktorý mu niekto páchnuci za
cigaretami ovinul okolo hrdla a pripravil ho tak o všetok vzduch.