Spasiteľ

Kapitola 3.

Na chodbe bolo rušno. Niekto tam neustále pobehoval a čosi vykrikoval. Gabo aj s ostatnými
stáli vo dverách a snažili sa zistiť, o čo ide. Zastavila sa pri nich Sofia, dievča, ktoré Gabo
nemal veľmi v láske.
„Rýchlo poďte dole," vyzývala ich. Nikdy si nenechala ujsť žiadne dianie v okolí a o všetkom
vždy vedela prvá. „Vraj je tam niekto mŕtvy," hovorila takmer nadšene.

Gaba striaslo. Nie, to zo včerajška sa mu naozaj nezdalo. Potvrdilo sa mu to, keď sa pomedzi
húfy študentov predrali do vestibulu. Okolo recepčnej, ležiacej bez pohnutia na zemi sa
utvoril kruh. Skláňal sa nad ňou muž v bielej kombinéze a obhliadal ju. Niekoľko policajtov
sa spolu s učiteľským zborom snažili udržať zvedavých žiakov.

„No doriti," trefne opísal situáciu niekto po Gabovej pravici.
„Okamžite odíďte na každý na svoju izbu! O hodinu vás chcem všetkých vidieť v jedálni!"
nervózne ich odohnala učiteľka. Miestnosť sa postupne začínala vyprázdňovať. Počas
úmornej cesty späť na izbu Gabo započul množstvo rozhovorov. Často sa v nich opakovali
slová ako „vražda" a „zabijak". Absolútne sa nemal k reči, nepridal sa ani k prehnanému
fantazírovaniu svojich priateľov. Cítil sa, akoby ten čin sám vykonal. Bol jediným svedkom a
nemohol sa zveriť nikomu.

„Ticho!" Gabov triedny učiteľ schladil hlučný dav nazhromaždený v jedálni.
„Chcem aby ste sa všetci ukľudnili. Je mi naozaj ľúto čo sa stalo a taktiež, že ste niečo také
videli. Táto udalosť nás určite všetkých poznačila. Uisťujem vás, že sa určite nejedná o
vraždu," narážal na neuveriteľné klebety, šíriace sa rýchlosťou blesku. Určite nejaké dorazili
aj k nemu.
„Polícia určila ako dôvod úmrtia infarkt. Nemáte sa čoho báť, pani bola staršia a takéto veci
sú prirodzenou súčasťou života." Až nato že udalosti tomu predchádzajúce neboli prirodzené
ani trochu.
„Ak by sa hocikto z vás chcel porozprávať, sme vám k dispozícii po celý čas. Viem že je to
ťažké a niektorý by to nemuseli dobre znášať. Nie je to hanba." Nejaké dievča sa rozplakalo.
„Program pokračuje podľa rozpisu, o pol desiatej budete nastúpení čakať na parkovisku.
Môžte ísť."

„Čo si o tom myslíš?" spýtal sa ho na prechádzke Tommy. Lesná cesta bola široká, pokojne sa
na ňu vedľa seba mohli postaviť aj štyria ľudia a stále by bolo miesto aj pre piateho. Poriadne
mrzlo, cez husté, šedé mraky neprenikol ani jeden hrejivý lúč. Pomedzi zasnežené ihličnany
bolo vidieť len o pár metrov ďalej, všetko skrývajúce sa za nimi bolo zahalené tajomstvom.
„O čom?" hral nechápavého Gabo, aj keď presne vedel čo má na mysli. Nechcel túto tému
rozoberať.
„Že smrdíš močom," Tommy si nemohol odpustiť vtip. Fungoval len vtedy, keď ho nikto
nečakal.
„Nie, naozaj. Vieš čo myslím."
„Neviem. Nechápem, čo to všetci tak rozoberajú. Proste ju trafilo. To je všetko," snažil sa
znieť čo najviac presvedčivo.

Skupinky porozťahované po celej šírke chodníka sa zrazu zúžili na kraj, aby uvoľnili cestu
turistovi idúcemu opačným smerom. Gabo okamžite spoznal tmavomodrú vetrovku. Bol to
ten istý muž, ktorý ho včera na chodbe tak vystrašil. Aj teraz mal tvár zahalenú kapucňou, ale
stihol si pod ňou všimnúť zarastenú bradu.
„Toho som už videl. Tiež je v našom hoteli," prezradil Tommy.
„Hej, viem, tiež som ho niekde videl."
„Taký vyhúkaný, stále sa obzerá." Na Gabovo potešenie sa rozhovor postupne začal rozvíjať
iným smerom.

Po úmornom výšľape hore kopcom sa ocitli na rozsiahlej lúke ako z obrázka. Odhrnul sneh z
najbližšieho kameňa, ktorých tu bolo neúrekom a spokojne si sadol, zatiaľčo ostatní fotili
ohromný výhľad. Ten im dovoľoval zazrieť ich ubytovanie, menšiu dedinu pod ním a okolité
kopce s bielou pokrývkou. Dedinu plánovali navštíviť poobede a nakúpiť si nejaké zásoby.