Free like a sparrow [ Jack Sparrow fanfiction ] SK/CZ

XIV. Lodný uzol /po úprave/

             Plavovlasé dievča sa vynorilo z podpalubia a vykročilo do náručia ranného slnka. Williams stál obďaleč a venoval sa hrubému lanu, ktoré pevne uväzoval. Popritom kontroloval, či všetci na palube robia svoju robotu. Plachty boli stále stiahnuté a kotva sa močila v plytčine. Celá posádka bola na mieste, okrem jej kapitána, o ktorom nikto nič nevedel. Victoria sa ležérne opierala o zábradlie na boku lode a tvár vystavila slnečným lúčom, ktoré premrznuté dievča z podpalubia trochu ohriali. Williams si všimol jej prítomnosť, a preto ju očkom sledoval, keď sa babral s lodným uzlom.
Victoria sa pomaly rozhliadla a medzi členmi posádky hľadala známu tvár. Keď sa jej pohľad stretol s pohľadom prvého dôstojníka, odobrala sa jeho smerom. Ten cítil v kostiach, že guvernérova dcéra toho bude mať na jazyku veľa, a tak si radšej vytiahol fľašku a odvážne z nej odpil. Cez hrubé sklo nádoby videl, že dievča už netrpezlivo stojí pred ním.

„Chcela by som sa..." Victorii sa hlavou vírili myšlienky, ktoré chcela, aj nechcela vysloviť. Večer, ktorý s ním strávila v Tortuge v nej vyvolal isté sympatie, ktorým sa snažila zo všetkých síl brániť. Bojovala sama zo sebou, až z nej napokon vypadlo: „Poďakovať."

John sklonil fľašu s rumom a so zdvihnutým obočím pohliadol na dievčinu. Modré oči s dlhými mihalnicami mu svietili v lúčoch slnka. 

„Neďakuj mne, maličká. Ale kapitánovi." Prehovoril k nej a znova venoval pozornosť svojim uzlom.

Victoria nervózne hlesla: „Nerozumiem."

„To on ťa odniesol späť na Čiernu perlu." Vykĺzlo mu z úst. Victoria ostala stáť ako prikovaná. Bola zdesená z predstavy, ako ostala niekde sama s pirátskym kapitánom.  Výpadok pamäte spôsobil, že jej život závisel na úplne cudzích ľuďoch, ktorých z duše nenávidela. Modriny na krku jej síce zvierali hrdlo bolesťou, na ktorú si spomenula pri každom menšom pohybe, no napriek tomu stála tu. Živá. Myšlienky na kapitána jej ovládli myseľ. Zmienka o tom, ako mu vďačí za vlastný život, ju dočista vyviedla z miery.

„To som nemala na mysli." Odpovedala nepokojne. „Myslela som toho vojaka."
Victoria netušila, ako prišla k modrinám, no z hostinca si pamätala úplne všetko. Najmä to, ako ju prvý dôstojník utešil v ťažkej chvíli. Spomenula si na teplo jeho hrude, ktoré ju ukľudnilo. Tvár jej sčervenala a líca horeli. Ihneď oľutovala, že sa s ním dala do reči.

John sa zamračil. Spomenul si na jeho sentimentálnu chvíľku, ale tváril sa, ako by sa nič neudialo. Predstava seba samého, ako niekoho objíma a potláča slzy, mu naháňala hrôzu. Z hlavy tento moment úplne vymazal a za žiadnych okolností sa k nemu nechcel vracať. Oči mu stmavli a lano kmásal čoraz agresívnejšie. Victoria sa taktiež necítila dvakrát príjemne.

„Chcela som sa iba opýtať," tentokrát, oveľa nervóznejšie predostrela svoje myšlienky. Vyhýbala sa očnému kontaktu s pirátom, no nakoniec nabrala zvyšky odvahy.

„Na obsah toho listu od kapitána. Hrozne veľa to pre mňa znamená..." priznala. „Myslím, že zdieľame isté hodnoty." Victoria vyslovila niečo, čomu sama ani nechcela veriť. Čo spolu zdieľajú? Súcit? Či len krátku, bezvýznamnú chvíľu, v ktorej sa ani jeden z nich nechcel ocitnúť?

Williams, podráždení spomienkami a alkoholom sa nespokojne obrátil.

„My dvaja nezdieľame absolútne nič." Pustil povraz na zem a snažil sa jej zbaviť tým, že sa od nej vzdiali. Victoria sa nedala odbiť a rozbehla sa za ním. Nohy jej poháňala iba zvedavosť a túžba po pravde.

„Pokiaľ viem, včerajšok sme si ešte neprediskutovali." Kráčal napajedene Williams. „Ešte raz sa o niečo pokúsiš, tak ťa priviažem k hlavnému sťažňu. Povedal som ti, že ak tu chceš prežiť, tak budeš robiť to, čo ti poviem!" skríkol hlbokým, chrapľavým hlasom, ktorý Victoriu zastavil na mieste. Ešte ho nepočula rozprávať s toľkou zlosťou a to ju len utvrdilo v tom, že mala vziať nohy na ramená a utiecť, keď sa ešte dalo.