Free like a sparrow [ Jack Sparrow fanfiction ] SK/CZ

VIII. Jack, obzor. /po úprave/

           Victoria kráčala za Williamsom. Kožené topánky vŕzgali po každom kroku, ktorý urobila. Blížili sa k lúčom svetla, ktoré prenikali tmavým priestorom a rozkrájali tmu, ktorá tam panovala.  Svetlo ožarovalo staré, spráchnivené schody, ako schody smerom do neba.  Victoria zavrela oči, ktoré ju pod toľkým svetlom zradili. Vlasy jej žiarili a zakrývali nažltnutú, ľanovú košeľu, ktorá viala pod nárazmi silného vetra.

 Keď sa jej oči konečne prispôsobili jasu šíreho a nekonečného oceánu, pomaly si začala uvedomovať silu a nádheru výhľadu, ktorý sa jej naskytol. John ju sledoval so skrytým úžasom. Bolo to už dávno, čo videl iskierku nádhery v niečích očiach.

Čas sa pre nich zastavil. Prvý dôstojník sledoval dievčinu a ona zas nespúšťala zrak zo šírej, belasej vody. Mužské kožené čižmy sa pod v jej ladným krokom vydali na kraj pirátskej lode. Dlane položila na drevené bariéry, ktoré oddeľovali drevenú palubu od slaných vĺn. Hladina mora zrkadlila nebo nad sebou a lámala lúče karibského slnka. Na horizonte sa týčila iná loď, ktorá plávala s napnutými plachtami.

 Williams spustil zrak z mladej dievčiny a vzhliadol ku hlavnému sťažňu. Črty tváre mu zmeraveli, keď zahliadol kapitána, ako nehybne stojí a nespúšťa zrak zo ženy v mužskom oblečení. Ubehla hodná chvíľa a čierne oči sa presunuli smerom k mužovi, ktorý ich tak sústredene pozoroval.

Razom sa postava v diali trhla a mierila priamo k nim. Prvý dôstojník sa vydal k nemu a zámerne sa snažil preťať kapitánovi cestu. To však nestihol a obidvaja zastali až pri dievčine, ktorá tak nevinne hľadela do diaľky. Tá sa letmo otočila a pod náporom oboch párov očí, zbledla.

„Niečo mi uniklo, John?" kapitán zdvihol prst a namieril ho na Victoriu, pričom z nej nespúšťal zrak. Obočie mal pokrivené do nerozlúštiteľného výrazu a druhou rukou si prechádzal po fúzoch.

John ho chytil za plece a snažil sa naznačiť, že na svoju obranu, mu to chce vysvetliť medzi štyrmi očami. Mladý pirát sa nevedel dočkať, čo z neho tentokrát vypadne, no sám bol viac, než len vyvedený z miery.

„Sám ste mi naznačil, kapitán,.." monológ nasledoval krátkou odmlkou, počas ktorej mu pracoval rozum na plné obrátky. Na hrudi cítil tlak a srdce mu búšilo. „Že nezmyselná smrť tohoto dievčaťa, nás môže obrať o viac, ako len zváženia hodnú výhodu. " Šepkal tichým hlasom, zatiaľ čo Victoriou burcoval pocit viny, že nikdy nemala čo i len letmo pomyslieť na to, že sa dobrovoľne oblečie do pirátskych šiat. 

Kapitán počas Johnovho vysvetľovania prudko zastavil a podozrievavo si ho premeral. Vlastný rozum mu hovoril, že pripraviť sa o výhodu, ktorú mohol hocikedy využiť proti nepriateľovi, by bolo viac, než len mrzuté. Jack predsa nebol žiaden hlupák. To, čo sa mu však na tom celom nepozdávalo, bol jeho prvý dôstojník.

„Ak ju zabijeme, neskôr si určite spomenieme na chybu, ktorú sme urobili."
Presviedčal Williams kapitána, a tým aj sám seba, že jeho úmysly boli vykonané iba pod vidinou odmeny a nie nedostatkom pirátskej krutosti.

Kapitánovi sa na tvári objavil úsmev a Williamsovi venoval krátky úškrn. Pootočil hlavu a cez rameno sa pozrel na dievča, ktoré ich s malou dušičkou pozorovalo. Jack sa, ako po lúsknutí prstov, razom zmenil. Pomaly kráčal k dáme a lišiacky sa usmieval.

„Nemôžeš sa tu premávať takto." Prihovoril sa jej, pričom pohľadom blúdil po jej oblečení a jeho obsahu.  Victoria nerozumela, čo sa práve deje a obzrela sa po pirátovi, ktorý ju vytiahol z lodného žalára so slovami, aby robila to, čo jej prikáže. Na tomto bohapustom mieste neverila ani živej duši, no nemohla sa spoliehať iba na seba.

Ten však hlavou vzhliadal do diaľky a otočil sa na kapitána lode, na ktorej sa nedobrovoľne nachádzala.

„Jack, obzor." Boli jediné slová, ktoré vyslovil, a pritom zrak neodlepil zo vzdialenej lode, ktorú Victoria predtým pozorovala. Jack a Victoria sa otočili za slovami, ktoré okolo nich presvišťali, ako guľka zo strelnej zbrane. Kapitán sa na päte otočil a zreval na posádku.

„Napnite plachty, vy leniví bastardi! Kormidlo prudko doľava!" zahnal sa po starom mužovi, ktorý stál na kapitánskom mostíku a držal kormidlo v rukách. Kapitán trielil za ním. V polovici zastal a z hlavy si sňal trojrohý, námornícky klobúk.

„Na." Hodil klobúk smerom k Victorii,  tá ho inštinktívne chytila. 

„Zakry si ním tvár. Ak to pôjde, tak aj vlasy." Prikázal jej a odišiel. Kormidlo korábu chytil pevne do rúk a plachetnicu stočil smerom k približujúcej sa lodi.