Free like a sparrow [ Jack Sparrow fanfiction ] SK/CZ

IV. Očakávania /po úprave/

               Ležala som schúlená na zemi, nezmierená s osudom, ktorý ma pripravil o všetko.
Iba šaty. To jediné mi ostalo. Korzetu som sa zbavila už po pár chvíľach, strávených v zamknutej kajute. Čo však teraz? Ako sa odtiaľto dostať? Okno by sa dalo ľahko preraziť, ale narobilo by to príliš veľa hluku. Napriek krehkému sklu, ktorým bolo okno vyplnené, by som skokom do otvoreného oceánu nič nevyriešila. Zabiť kapitána, keď vkročí do kajuty? Nemožné. A i keď možné, tak nebezpečné a hlavne, zbytočné. Hlavou sa mi vírili myšlienky.

Z môjho plánu na úteku ma vytrhlo odomykanie kajuty. Inštinktívne som sa pritisla k stene a blúdila očami po miestnosti, dúfajúc, že mi v tej sekunde niečo napadne. Znova ma ovládol pocit bezmocnosti, ktorý mi zväzoval ruky i myseľ. Dnu napochodoval kapitán. Nevenoval mi ani kúsok pohľadu. Kráčal priamo k stolu, akoby by bol presvedčený o mojom neschopnosti ujsť. Nahol sa ponad masívny kus nábytku a rozprestrel akúsi mapu. Opierajúc sa o stenu, som ho mlčky pozorovala. Netušila som čo mám očakávať. Čo to má znamenať. Nedávalo mi to zmysel, prečo ma tu vlastne držia.

Pirát sa opieral o stôl a horlivo niečo hľadal. Klobúk si položil vedľa mapy a otvoril si zaštupľovanú fľašu. Nepochybne s rumom. Zlatou tekutinou nepohrdli ani kráľovi muži, nieto vyhnanci. Vlasy mu padali do tváre a odhrnuté rukávy košele odhaľovali tmavú, slnkom opálenú pokožku. Tetovania sa strácali pod tmavým odtieňom kože. Rany a jazvy všetkých veľkostí a však svietili. Niektoré boli poobväzované kusmi špinavej látky, iné zas boli holé a neošetrené.
Nadvihol obočie a pohľad namieril mojim smerom. Rozpačité správanie prezradilo môj strach. Pirát sa na mňa zadíval a sadol si na okraj stola. Po dlhom mlčaní prehovoril.

„Moja intuícia, čo sa týka žien, je veľmi vycibrená. Môj šiesty zmysel mi hovorí, že ťa niečo trápi." Oprel sa o kord, ktorý tesne predtým zapichol do zeme. Zhlboka som sa nadýchla. Na túto otázku, by som mu najradšej odpovedala krikom a nechala ho, aby prežil to isté čo ja. Bol predsa príčinou, ktorá ma dostala na toto miesto. 

„Dobre, tak inak." Hrot kordu opustil zem a mieril mojim smerom.

„Tvoje meno?" prižmúril oči. Svoju tvrdohlavosť som povýšila nad cnosť, a tak som odmietla vysloviť svoje meno. 

„Vysvetlím ti, ako to tu chodí so ženami. Ako si tvoje vznešené oko mohlo všimnúť, ženy sa tu veľmi nezdržujú. Určite nie v dlhšom časovom horizonte, a tak ti dávam na výber."  Meč znova zapichol do zeme. Venoval mi dlhý, prenikavý pohľad.

„Keďže ťa tu teraz mám, musím konať. Úprimne, srdiečko? Celkom nerád by som ťa zabíjal. To robím nerád. Hlavne čo sa týka žien a detí. Čiže buď taká láskavá,  aspoň prikývni, či mi rozumieš."

Odfrkla som si. Toto je neuveriteľné.

„Dobre, inak to nejde." Vzápätí sa rýchlym skokom priblížil do mojej tesnej blízkosti a kovovú hlaveň strelnej zbrane mi umiestnil pod krk. 

„Nepozeraj na mňa tak. Máš na výber! Ak chceš ostať na žive, pripojíš sa k ostatným. Ak nie," nabil pištoľ, ,,je mi ľúto. Iná možnosť tu nie je."

„Prosím, nech sa páči." Zdvihla som hrdo bradu.

„ Aspoň ma ušetríte krutosti a tohto bezbožného života." Zadržala som dych.