Free like a sparrow [ Jack Sparrow fanfiction ] SK/CZ

XVII. Históriu písala Dauntless - časť 1. /po úprave/

xXx xXx xXx

                Jackie sa postavil na špičky bosých nôh a tenkými rúčkami sa zaprel o drevený sud. Nadvihol telo do výšky a naklonil sa nad kaďu s vodou. Zhlboka sa nadýchol a vnoril hlavu do ľadovej vody. Keď mu voda zmočila tvár, prebudila zmysly a premyla čerstvú ranu preťatého obočia, hlavu vynoril a dlhé ebenové vlasy prehodil na chrbát. Prúdy kvapiek vytvorili mokré ostrovčeky na roztrhanej košieľke. Dlaňami si pošúchal tvár a vysušil ju špinavým rukávom. Obočie ho bolelo od úderu remeňom, ktorý mu uštedrila jedna z pestúnok v sirotinci. On však, prirodzene, utiekol. Vždy utiekol, keď sa niečo zomlelo. Pretože hnev, ktorý tam panoval, ho mnoho ráz zasiahol silnejšie, keď ostal poslušne stáť. Keď však ušiel, okolnosti sa zomleli o čosi rýchlejšie a ďalšia bitka, ktorá by sa mu uštedrila, by toľko už nebolela. Bola by iba z princípu, že pred dôsledkami neradno utekať a nie kvôli dôvodu, pre ktorý vzal nohy na plecia.

Takto sa pretĺkal sám, malý Jackie, životom, ktorý mu osud udelil. Mnohokrát sa pýtal svojich vymyslených priateľov, prečo musí byť práve on ten, ktorého najväčšmi mlátia. Možno kvôli jeho veľkým očiam, či dlhým vlasom. Či preto, že si ho niekedy zmýlia s dievčaťom?

Malý chlapec pomaličky kráčal späť, odkiaľ zutekal. Keby však nebolo jeho kamarátky Dalili, o ktorej vedel, že ho bude v podkroví čakať, nikdy by sa nebol opätovne vracal. Vedel, že keby neprišiel za ňou späť, ostala by úplne sama, tak ako aj on by ostal sám vonku. Dalila bola veľmi zvláštna. Rada mu zapletala vlasy do vrkoča a veľmi veľa rozprávala. No to, čo Jackieho fascinovalo nebolo nič iné, ako tie bosoráctva, ktoré mu po dlhom prosíkaní znova a znova ukazovala. Nebolo to nič iné, čo by obyčajný človek nenazval šarlatánstvom, no Jackie si uvedomoval, že všetko, čo mu kedy povedala, sa naozaj aj stalo. Sám by tomu inak neveril.

xXx xXx xXx

           „Netrhaj toľko hlavou, lebo mi to zbytočne iba sťažuješ!" fľochla Dalila po mladíkovi, ktorý neochotne držal bradu vzpriamenú do výšky. Mladá kráska močila handričku do tinktúry a prikladala ju tmavookému Jackovi na ranu, ktorá sa mu tiahla cez celú bradu až ku krku.

„Keď ty to robíš asi tak príjemne, ako keď mi kmášeš vlasy." Poznamenal mladý chlapec pred ňou počas toho, ako trhal hlavou po každom priložení mokrej handričky k rane.

„Môžem ti aj zlomiť nos." Odtiahla ruku a zvraštila obočie. Kus látky skrútila v dlaniach a vyžmýkala z nej všetku tekutinu naspäť do misky. Jack sa postavil a bolestne pokrútil hlavou. Rana mu horela a pálila ho pri každom menšom pohybe sánky. Jemne sa jej dotkol a skontroloval, či mu ostala na rukách nejaká krv.
Tichom sa rozľahli Daliline vzdychy. Mala plnú hlavu svojho priateľa a ťažko sa jej hovorilo o jeho odchode. Nevedela, ako mu má povedať o tom, čo naposledy videla. Nevedela, ako má vyložiť obrazy, ktoré jej prezradili jeho možný osud.