Free like a sparrow [ Jack Sparrow fanfiction ] SK/CZ

XII. Vojak minulosti /po úprave/

              Victoria bola neistá. Nevedela, čo sa jej pirát snaží naznačiť. Problém bol v tom, že mu neverila ani jediné slovo.

„Môj otec je guvernér!" zamračila sa. Žiadny prašivý pirát nebude osočovať jej poctivého otca. Gánila na muža s dlhými vlasmi. Ten sa iba provokačne usmial. To Victoriu ešte viac vytočilo. Jack sa naklonil k jej tvári a tichým hlasom jej odpovedal.

„Je to obyčajný podvodník. Tak ako my všetci." Zblúdil pohľadom po miestnosti a odtiahol sa. Vo Victorii kypela žlč. Oči sa jej blýskali ako mačke, ale dokázala si zahryznúť do jazyka. Jack sa postavil a Johnovi hodil niekoľko mincí na stôl.

„Stretneme sa vonku." Vyhlásil a zmizol v dave. Victoriu nechal samotnému Williamsovi na krku. John pomaly zdvihol pohár a vypil malý ostatok tekutiny, čo v ňom zostal. 

„Budeš to..." otočil hlavu k dievčine, ktorá sa pohára ani nedotkla. 

„Nikdy." Odvetila ešte predtým, ako sa jej stihol opýtať. Radostne sa pousmial a vypil aj jej dávku.

              Smradľaví, rumom nasiaknutí piráti. Odpad spoločnosti. Nemorálni, neetickí, nehumánni! Nadávala v duchu mladá dievčina. Pohľad mala zabodnutý do steny a na prvého dôstojníka, ktorý páchol alkoholom ani nepozrela.

„Tak poď." Zdvihol sa od stola a hlavou jej naznačil, že má znova kráčať pred ním. Rukami sa zaprela do stola a nervózne sa postavila. Tento raz už zbraň nevytiahol, no kráčal jej tesne v pätách.

Victoria sa predierala davom ľudí. Zrazu ju čiasi ruka schmatla za lakeť a prudko otočila. Ocitla sa pred mužom, ktorý vykríkol jej meno, a tak prezradil členom posádky jej identitu. Bol to vysoký, statný muž, no dávno už nebol tým, kým býval. Victoria spoznala črty tváre, známe z Port Royal. Bol to člen komodorovej gardy, ktorá tam slúžila. Nenosil už uniformu, ani úsmev, ktorý jej daroval zakaždým, keď ju uvidel. Stratil svoju hodnosť, a tak i lojálnosť voči korune. Stál pred ňou, ako každý iný pirát a vyvrheľ. Victoria neveriacky pozorovala jeho vyhasnuté oči a nevychádzala z úžasu.

„Takže ste to predsa len vy." Na tvári sa mu objavil badateľný úsmev. „Myslel som, že sa vás otec zbavil tak isto, ako aj vašej matky." Vydýchol.
Williams  sa ju chystal vytrhnúť z rozhovoru, no jeho slová počul i on. Zmeravel spolu s Victoriou, a tak obaja stáli a počúvali muža pred nimi.

„Čo to hovoríte!" skríklo dievča so slzami v očiach. O mame nikdy nehovorila. Bola jej všetkým. Bol to jediný človek na svete, ktorý jej rozumel bez toho, aby sa musel pýtať. Človek, ktorý jej dokázal poradiť i v tých najťažších situáciách, podržal ju. Bola ten najmúdrejší človek, akého Victoria poznala, bola jej vzorom. Odkedy však tragicky zahynula, nechcela viesť rozhovory o nej. Vždy jej to ublížilo a rany, ktoré po nej ostali, sa ešte nezahojili.

„Je mi to ľúto. Všetko je to jeho chyba. Ja, ja som opustil všetko, čomu som veril, komu som slúžil." Sklonil hlavu a uprel zrak na fľašu v jeho rukách. „Vzdal som sa všetkého, lebo som zistil pravdu. Pravdu o ľuďoch, ktorým som slúžil! Zasvätil celý svoj život!" zreval. Zreval tak silno, že na chvíľu nastalo krátke ticho. Chlap, v minulosti s krásnou tvárou, teraz strhaný životom, utrápene pozrel na Victoriu. Tá nevydala ani hláska. Dych sa jej zastavil, končatiny stŕpli. Jej domček z karát sa razom zosypal.

                Williams sa strhol a Victoriu začal opatrne ťahať preč. Tá ani nevnímala, že sa s ňou niečo deje. Jeho samotného táto informácia prekvapila. Nebolo to prvýkrát, čo videl, ako sa niečí život mení na prach a samotný človek sa rozbíja na márne kúsky, ako zrkadlo. K dievčaťu pocítil niečo, čo si ani sám nechcel priznať. Súcit, ktorý prejavil už keď sedela premoknutá v cele, rástol.
On sám prišiel o svoju rodinu, život, ktorý budoval mnohé roky. Prišiel o všetko. Dievčina dostala dôvod, stať sa tým, čím sa stali i oni. Zúfalcami, ktorí zapíjajú smútok a chlad rumom. Každý jeden pirát, bol niekedy v minulosti stratený, zúfalý. Všetkých spájal ten istý, no vždy iný príbeh.