Free like a sparrow [ Jack Sparrow fanfiction ] SK/CZ

III.Prepad /po úprave/

             Plavili sme sa už niekoľko hodín. Cítila som sa priveľmi skľúčene a nepohodlne. Korzet mi neľútostne zovieral hruď. Nedalo sa v ňom ani sedieť, ani ležať. Vlasy som mala taktiež tuho vyčesané. Dôvodom mojej nervozity, nebolo iba telo kŕčovito narovnané kosticami v korzete. Boli to hlavne spomienky, omieľané dookola v mojej hlave. Napriek všetkému, som sa ale snažila uložiť v posteli. Po dlhom boji s korzetom, som si konečne našla polohu a tvrdo som zaspala.

            V sne som začula krik a rev, prašťanie dreva a bezbožné slová. Na hluk skutočných diel, som náhle otvorila oči. Dvere kajuty sa rozleteli a dovnútra niekto vtrhol. Srdce sa mi prudko rozbúšilo, keď som na mieste, kde predtým stáli dvere, zazrela muža.  Bol vysoký, celý dorezaný a tenkú košeľu mal presiaknutú krvou. Netrvalo dlho kým som si uvedomila, že krv nepatrí jemu. Očami blúdil po kajute a narazil na niečo, čo by tam asi nečakal. Mňa. Hneď ako ma zazrel, založil dlhý kord do pošvy a vydal sa k posteli. Skríkla som z plných pľúc, keď ma zdrapil za vlasy a ťahal smerom von. Prudké metanie a výkriky mi ale nepomáhali, práve naopak. Silná bolesť ma umlčala.

        „Otec! Otec!" prerušila ma obrovská dlaň pritisnutá na tvári. Krk mi zmeravel po náhlom dotyku s čepeľou dýky. Prestala som sa hádzať, keď sa ostrá čepeľ pritisla na doraz . Očami som pátrala po lodi, snažiac sa nájsť niečo, čo by mi pomohlo dostať sa zo zovretia. Dookola som však našla iba telá posádky, ktoré nehybne ležali v kaluži krvi, zmiešanej s morskou vodou.

„Otec!" ozval sa tlmený výkrik zúfalstva do chlapovej ruky. Nabrúsená hrana sa priblížila ešte viac a znemožnila mi takmer dýchať.

Naproti nám sa ozvali výstrely. Až teraz som si všimla loď po pravoboku. Z výšky na mňa hľadela čierna zástava, ktorá viala v prudkom, morskom vetre. Vyrazilo mi dych. Tupý úder zozadu do hlavy mi znemožnil vnímať svet úplne. Oči zastrela tma a svet predo mnou zrazu zmizol. 

xXx xXx xXx

            Uštedrená facka od piráta, ktorý ma odvliekol, ma rýchlo prebudila z mdlôb. Zalapala som po dychu a rukou si chytila zasiahnuté líce. Bolesť hlavy sa rýchlo šírila do celého tela. Svižne som sa rozhliadla okolo seba. Ležala som na zemi mokrá, v roztrhaných šatách a bez známej tváre na blízku. Všade vôkol mňa, piráti. Už pri najmenšom pohybe som zacítila bolesť v ramene i predlaktí. Určite to zapríčinil pád na zem.

„Vstávaj!" krik dokola ma vrátil do reality. Začula som hlasné kroky a tvár mi opäť zasiahla niečia dlaň. Oprela som čelo o mokrú podlahu a modlila sa, aby to nebol môj posledný okamih na tomto svete.  Cítila som vôňu starého, premočeného dreva. Dívala som sa na vlastnú ruku, ktorá sa túžobne snažila zmierniť bolesť na tvári. Márne. Ozval výstrel a následne i krik.

„Čo sa tu deje?" skríkol niečí hlas. Jeho pôvodca však znel prekvapene a nie surovo. Bolestivo som sa otočila za jeho zvukom. Bola som presvedčená, že bude posledný, ktorý na tomto svete ešte začujem. Snažila som sa zaostriť, no zrak som mala stále zahmlený.

„Prečo strieľate po mne, kapitán?" zakričal únosca.

„Ešte raz siahneš na ženu, ktorá leží na zemi a guľka ťa zasiahne rovno medzi oči, ty tupý úbožiak!" zakričal chrapľavým hlasom. „Kto ti kázal ju sem ťahať?" zvrieskol.

„Kto mal čakať, že na palube bude žena!" odpovedal postrelený, už menej pokojným hlasom.

„A ty si si chcel užiť, však?" opýtal sa nasrdene. Konečne sa mi podarilo ako-tak postaviť.

„Ešte raz nebudeš počúvať moje rozkazy a na zemi budeš ležať ty!" Ruku s pištoľou priložil obrovi na čelo. Ten kľačal na kolenách a ledva dýchal.

„Kapišto?" prebodol ho pohľadom.

„Áno, kapitán." Vyprskol pomedzi zuby a rukou si pridržiaval zakrvácanú ranu.
Kapitán? Prešlo mi hlavou. Takto vyzerá pirátsky kapitán? Nie je príliš mladý? Očakávala som strhaného muža v rokoch, s jazvou na tvári, bez ruky či nohy. Tento tu nemohol mať viac, ako tridsať rokov. Ako môže mať takýto človek rešpekt medzi bandou bezbožníkov?
Pištoľ zasunul za opasok a ženským krokom sa vydal ku lodnej kajute. Náhle sa však zastavil, zvrtol na opätku a pokrútil hlavou. Plytké nádychy mi ovládli celé telo. Radšej by som sa bola utopila.

„Takmer by som zabudol." Vytiahol kord a čepeľou mi nadvihol tvár smerom k nemu.

„Bola by ste taká láskavá, milady, a predstavila sa?" zdvihol obočie. Pozoroval ma čiernymi očami. Na hlave mal trojrohý, námornícky klobúk a pod ním červenú šatku, ktorá mu zväzovala vlasy v dredoch mimo tváre. Pramene plné korálov, mincí a kadejakých talizmanov sa hojdali okolo ostrých čŕt tváre.

„Čo ste zač?" hľadela som na neho a neskrývala som svoj údiv. Vzápätí som to oľutovala. Príliš ma jeho výzor zaskočil, a tak som si neodpustila poznámku, za ktorú sa platí životom.

Jeho úsmev odkryl pár zlatých zubov. Lícne kosti ostré, ako čepeľ pod mojim krkom, definovali jeho tvár, ako rám obrazu. Fúzy sa mu nadvihli pod úsmevom. Tvár bola mladá, ale prezrádzala mnoho skúseností na svoj vek. V mojich očiach takto pirátsky kapitán nikdy nevyzeral. Bol to chlapec, v porovnaní s ostatnými.

„Je mi ľúto, zlatíčko. Tu nie si medzi snobskou parádou, na ktorú si zvyknutá. Tu otázky nepokladáš ty." Pootvoril ústa a prebodol ma pohľadom. Až teraz som si všimla tmavé linky okolo očí, bez štipky vychovania, rešpektu a plné arogancie.

„Čo mi chcete?" zaťala som pery. Vlasy som už dávno nemala v účese. Boli spustené na ramenách, mokré a zamotané. Plietli sa mi do tváre. Snažila som sa pôsobiť nebojácne, no vo vnútri som panikárila.

„To ešte práve neviem. Takejto tváričky je tu škoda." Narovnal sa.

„Ja by som vedel, čo s ňou!" skríkol chlipným tónom pirát, ktorý stál za ním. Kapitán sa otočil jeho smerom. Odvážny pirát, s plnými ústami poznámok, nepatrne cúvol.

„Pýtal sa ťa niekto niečo?" vybafol kapitán. Chlap len pokrútil hlavou. "Odpovedz! Pýtal som sa ťa niečo?"

„Nie, kapitán!" narovnal sa.

„Tak drž hubu." Otočil sa a zrakom blúdil po dave pirátov, akoby hľadal niekoho konkrétneho. „Williams!" vykríkol meno ďalšieho piráta.

„Áno pane?" ozval sa muž v strednom veku. Mohol mať okolo štyridsiatky. Takto by som si predstavovala kapitána obrovskej lode, ako je táto.

„Buďte taký láskavý a odneste ju do mojej kajuty." Premeral si ma od hlavy až po päty. Potom zrak odvrátil na posádku. Zmocnil sa ma strach.

„Na čo sa pozeráte? Azda mám napínať plachty ja?" začal rozhadzovať rukami. Jeho ženské črty sa u chlapa nevidia často. Muž, ktorého meno som ako jediné zachytila, ma chytil za lakeť a sotil do kajuty. Bol hrubý, ale zďaleka nie tak, ako ten predtým.

„Máš šťastie maličká. Asi si sa mu zapáčila. Nezvykne dávať šance." Uprel na mňa pohľad. Tvár mal špinavú, vlasy mal preliate šeďou. Oči sa mu leskli. Boli modré, ako hlboký oceán počas slnečného dňa. Zatvoril dvere a zamkol za sebou. 

           Ostala som tam úplne sama. Vôňa dreva a roztaveného vosku mi udrela do nosa. Kajuta pôsobila až príliš honosne na pirátsku loď. Steny i strop, všetko z drahého, ťažkého dreva. Slabé svetlá sviečok ožarovali obrovský stôl. Okná boli tak špinavé, že i za bieleho dňa bola vo vnútri tma. Božemôj, čo teraz? Netuším, čo mám robiť. Loď anglického námorníctva ostala zničená, niekde v oceáne, s otcom na palube. Oči som mala plné slaných sĺz. Ani som sa s ním nestihla rozlúčiť. Popadol ma hnev, vzápätí beznádej. Zhlboka som dýchala a zviezla sa popri stene na zem.