14.8 1977, Južné Francúzsko
"Kam si myslíš, že ideš, mladá dáma?" počula veľmi prekvapený hlas svojej mamy, "Zdá sa mi to, alebo máš na sebe muklovské oblečenie?! A ten kufor?!" Samozrejme, že to nemôže ísť ľahko.
"Idem do Walesu. Remusova mama zomrela a je odo mňa hnusné ho nechať iba s otcom." odpovedala úplne stručne, bez emócie, ako ju vždy učili. Keď chcela otvoriť dvere cítila, ako jej niečo silné zviazalo končatiny ku telu.
"Maman!" prekvapene sa na ňu pozrela svojimi zelenkastými očami, "Som dospelá! Nemôžeš ma tu mať proti mojej vôli! Chceš ma tu vážne držať kúzlom?" Už sa zdalo, že Vivian prejaví nejaké emócie, ale jej tvár sa vrátila späť ku chladnému normálu. Ako vždy.
"Čo si o sebe myslíš?! Nenechám ťa kvôli takej hlúposti len tak odcestovať!" nahnevane vyštekla, "Ako si sa tam chcela vôbec dostať?!" Ophélia sa chcela posadiť ako skutočný človek, ale povrazy, ktoré boli z nepochopiteľného dôvodu stále okolo nej jej nedovolili ohýbať sa v kolenách. A ona nikdy lekcie sebaobrany bez prútika nebrala vážne...
"Príde ti smrť Hope hlúposť?! Ak Remus bude po splne v starostlivosti Lyalla umrie!" odpovedala jej iba trochu pokojnejším tónom. Úprimne všetky vecy, ktoré kedy hovorila boli mierne manipulatívne. Odmala sa mohla učiť od majstov.
"Myslíš si, že je bezpečné byť v kdekoľvek Spojenom kráľovstve mimo Rokfortu?! Vieš čoho sú schopní! Ktokoľvek čo niekedy mal niečo s polovičnými alebo hu-.... muklorodenými je na ich liste!" pokračovala. Ophélia nemohla uveriť, že jej mama chcela povedať to odporné slovo. Mala pravdu, že Lord Voldemort a jeho smrťožrúti nadobúdali nevídanú silu, ale dokázala sa im postaviť. Teraz už áno.
"Maman, dokážem sa o seba postarať. Remus je ukážkovo zabezpečený. To, čo sa stalo pred pár rokmi nebola jeho chyba. Ja som tej jazve na vine," povedala absolútne kľudne a premýšľala o svojej jazve, ktorú mala od mladého vlkolaka. Od kútika úst po ušný lalôčik. Vôbec jej to nevadilo, ona sa nemusela pozerať na samú seba, ako bohužiaľ museli ostatní.
"Ak sa niečo stane... nie je to moja vina," povzdychla si, ako zase nechala svoju dcéru vyhrať. Nerada si to pripúšťala, ale niekedy sa na neho trochu podobala. Vždy sa snažila byť čo najviac iná, ale jej chovanie a rozhovory vás dokázali donúť urobiť to, čo chcela. Ohpélia sa uškrnula a vymotala sa z začarovaných povrazov.
"Ale!" povedala Vivian a napravila si sukňu, "Pôjdeš až ráno a premiestnim ťa tam ja. Teraz vypadni do izby a opováž sa vyliezť oknom!" Nechcela, aby jej dcéra zdedila jej kamennú povahu. Takto sa z dvoch žien stali iba kamenné srdcia...
_
15.8 1977, Wales
Chladné vlny mora silno narážali so útesov ostrovu a prerúšali ticho okolia. Stromy sa kolísali vo vetre a slabé slnko sa prerážalo spoza šedých oblakov. Kľud narušil silný zvuk a dve ženy, ktoré sa s hlukom premiestnenia objavili na miniatúrnom námestí kúzelníckej dedinky. Veľa z nich ich už poznalo a nevšímalo si ich, ale pár očí sa stále pozerali na Vivian vyzerajúcu ako kňažná z rozprávok. Všetky domčeky boli natlačené pri sebe a vytvárali pocit súdržnej komunity.... až na jeden. Bol priamo pod lesom, v ktorom podľa starej legendy žili vlkolaci. Ľudia tomu kedysi neverili, ale zavíjanie tvora v posledných rokoch ich presvedčilo o opaku. Dom, ktorý je skôr malá chatka bol ohraničený trošku porozbíjaným plotom. Keby ste nevideli predtým prekrásne kvety, tak by ste si mysleli, že tam nikto nežije. Bohužiaľ, tie kvety už teraz nevyzerali ako predtým. Vivian sa trochu striasla, keďže bola zvyknutá na slnečnejšie počasie.
"Ešte sa môžeme otočiť..." povedala, keď videla polorozpadnutý dom... alebo skôr chatrčku.
"Nie," kráčala ďalej jej dcéra.
"Pozor, bránka!" varovala svoju dcéru, ktorá skoro nabúrala do veľmi... zaujímavej bráničky. Vivian bola rada, že na rukách mala vždy rukavice, ale tieto bude po dotyku s týmto vyhodiť.
"Pre prípad, že sú tu ploštice môžeš ísť ku mojej starej priateľke Meghan v Londýne, dobre?" potichu povedala a znechutene očami premeriavala stavbu, "A umývaj si ruky.... ak tu majú čistú vodu."
Ophélia si nemohla pomôcť, ale musela sa usmiať na chovaní svojej matky: "Dúfam, že keď vkročím neumriem na nejakú nákazlivú chorobu," Opatrne zaklopala, pretože obyvatelia asi ešte spali.
Stáli tam asi desať sekúnd a Via sa začala otáčať: "Oh! Pozri! Nikto asi nie je doma!" Na jej nešťastie v tej chvíli zaškrípali dvere.
Chlapec, ktorý otvoril vyzeral zmätene, pretože sa asi práve zobudil. Jeho svetlé kučery mu padali, ale aspoň trochu zakrývali jazvy na jeho tvári. "Dobrý de-... Ophélia?" ešte zmätenejšie sa na ňu pozrel.
"To som ja! Moment prekvapenia, Vlk John Vlk!" zasmiala sa a silno ho objala.
"Kto to sakra je, Remus?!" ozval sa chrapľavý hlas a z dverí vyšiel ďalší muž. Usmial sa, keď videl mladé dievča, ale jeho úsmev zvädol, keď videl jej matku a jej povýšenecký výraz.
"Zdhravím, vidím, že tento dom si postavil zo štyrhoch dosiek a dvoch klincov," odfrkla si a pohľadom ho pražila, "Ja už pôjdem, snažte sa nenakaziť moju dcéhu smrhteľnou chorobou. Zbohom."
"Zbohom!" zakričal rovnakým tónom, ale ona sa ani neotočila.
Ophélia pretlačila svoj kufor cez prah a ešte dopočúvala, ako ich rodičia po sebe kričia hlúpe poznámky. "Vitaj," usmial sa Remus.
"Asi by sa pozabíjali, však?" zasmiala sa Lia a Moony urobil to isté.
Slová: 860
DU LIEST GERADE
Ophélia - Tajomstvá osudu┃HP FF┃
Fanfiction"To dievča v živote prežilo už teraz veľa. Osud k nej nebol spravodlivý. Toľko tragédie pre tak mladého človeka..." - Vo vojne čarodejníkov nikoho nezaujíma, či zomrie pár bezvýznamných ľudí. Každý sa snaží prežiť a myslí len na seba. Ophélia by si...
