Ophélia - Tajomstvá osudu┃HP FF┃

Štedrá návšteva

"Kľud, slečna," zasmiala sa nad Marleniným hrdinstvom. "Čo by som s vami robila? Viete vôbec niečo robiť? Ako sa voláš, drahá?"

"T-to vám predsa nemusím hovoriť," silnejšie stisla prútik.

"Máte tak sedemnásť, no nie? Viete sa premiestňovať, ale v strese ste to nedokázali. Vojna je veľmi krutá. Takto dlho neprežijete. Hm..."

Na podlahe sa mrvil bacuľatý chlapec s tvárou posiatou pehami. Unavene zívol a rukami si pretrel oči. Obzeral sa zmätene okolo seba.

"Marlene? Čo sa deje?" spýtal sa blondínky.

"Úžasné, Peter," pretočila žiarivými modrými očami. "Teraz vie ako sa volám a to môže použiť proti mne!"

"Takže Marlene a Peter?" usadila sa na smaragdovú sedačku a ukázala na tácku so šálkami čaju. "Moji milovaní, dajte si. Nebojte sa, nie je to otrávené. Sadnite si. Chcela by som sa vás na niečo spýtať. Poznáte Ophéliu Lambert?"

Ako utajíte únos piatich študentov? To by vám nevedelo povedať vedenie Rokfortu, pretože sa im to vôbec nedarilo. Unieslo ich ufo? Nečakane zomreli na mor? Riaditeľ povedal, že boli všetci vybraní na výmenný pobyt do Castelobruxa v Brazílii. To, prečo neprišli študenti z druhej školy, nikoho netrápilo. Niekedy verila Pandorinej teórii, že sa mágia zahráva s ich mozgami. Alebo sú všetci iba blbí? Muselo byť zvláštne, keď mu zrazu zmizli všetci priatelia. Snažila sa nespýtať, či rakva jeho otca stále stojí v strede cintorína. Opieral sa o zábradlie malého balkóniku blízko veže Bystrohlavu s krabičkou Embassy Gold v ruke, nezapálenou cigaretou medzi perami a hľadel na mesiac ešte ďaleko od splnu.

"Umrieš."

"Už sa teším. Nevieš ju zapáliť? Tými svojimi hyper magickými silami."

Ani neskúšala, či fungovali. Potrebovala vyriešiť najväčšie trápenie. To už vyriešila, či nie? Možno Remus zhorí spolu s celou školou a ona, stojaca na zhorenisku, bude predstierať, že hovorí iba po mongolsky a zablúdila tam. Sústredila sa na preposlanie energie do ukazováka, ktorý sa ľahko vznietil. Bolo zložité nenechať oheň, aby pohltil celé telo. Cigaretu zapálila a snažila sa ignorovať ten odporný zápach. 

"Nie je to tvoja vina, Remus. Sú v poriadku. Povedala som to Pandore, prosím, nenahnevaj sa, vieš, že ona... robí tú zvláštnu mágiu. Vie vyvolávať duchov a ich na druhej strane, ako hovorí, nenašla."

"Ale môžu ich mučiť. Iba teraz sme sa učili premiestňovať. Čo ak zazmätkovali a sú v nejakom pralese? A čo ak sa rozštiepili a všetkým im tam zostalo iba obočie? Merlin... Prečo v mojom živote ide všetko zle," buchol päsťou kamenné zábradlie, "Povedz mi, že máš nejaké dobré správy."

"Našla som Ismayu," o zábradlie si oprela už aj hlavu.

Remus takmer vdýchol cigaretu. "Čože? Prečo to neviem? Kde? Kto? Napísal ti? Už ste sa stretli?"

"Poznáš Timothyho Jenkinsa?" spýtala sa ho.

Rozkašľal a zahľadel sa na ňu ako na blázna. "To nemyslíš vážne. Veď on- No jasné! Prišiel tu až v šiestom ročníku!"

"Pozor!" niekto kričal a upaľoval po chodbe.

Pritlačili sa za stĺp a dúfali, že nedýchajú prihlasno. Bol to maličký profesor Flitwick vo vtipnom spacom úbore a čapicou s brmbolcom. Z prútika mu vychádzala strieborná žiara. Patronus. Rozchádzal sa po chodbách a niesol správu.

"Študenti sa vrátili! Ku hlavnej bráne! Núdzový stav sa končí!" vykrikoval a patronusy bežali kontaktovať všetkých, ktorých sa to týkalo.

"Vieš čo je toto?" vložil jej Remus do ruky kus látky, keď Flitwick odišiel.

"Som slepá," pripomenula mu, "Ako by som to asi mala vedieť?"

"Je to neviditeľný plášť," vysvetlil jej, "Musíme ísť ku veľkej bráne, zistiť, čo sa stalo."

"Neviditeľný plášť-"

Ani sa nad tým nezamýšľala. Neviditeľný plášť, vyvolávanie duchov a kontrolovanie ohňa. Prečo nie? Na Rokforte si už zvykla na divné prekvapenia. Boli takí vysokí, že pod kus látky sa obaja skrčili. To, že by niekto videl dva páry členkov bez tela by bolo horšie, akoby ich videli celých. Bežať synchronizovane a ohnutí tak, že ich ešte mesiac bude bolieť chrbát, bolo zložité umenie. Pred vstupnou bránou stálo viac profesorov. Samozrejme, že tam bol Dumbledore vo svojich typických róbach, akoby ani nespal. McGonagallová bola ospalá a v červenom župane, ale na hlave stále mala svoj špicatý klobúk. Filch, školník, na študentov nenávistne zazeral a v náručí hladil svoju mačku. Zdalo sa, že by bol radšej, keby sa ani nevrátili. Stáli najmenej meter za nimi, ale to, že sa za nimi Dumbledore otočil a žmurkol, sa im zdať nemohlo. Pätica kráčala bok po boku ako v akčnom filme. Nemali zranenia, ale vyzerali skôr spokojne a šťastne, akoby ich uniesla milá starenka. Za nimi ešte kráčala vysoká žena. Nevyzerala veľmi šťastne, že ich tam musela odprevádzať. Bola ako nočná mora historika v oblečení zo všetkých možných dôb tak, aby sa to hlavne páčilo jej. Aj keď sa to snažila zakryť, tak zo školy bola okúzlená. 

"Drahí moji!" šťastne sa usmiala McGonagallová, "Neskutočne vám ďakujeme. Čo pre vás môžeme urobiť slečna...?"

"Lambertová," zo slušnosti sa slabučko usmiala, "Vivian Lambertová. Rada by som videla svoju dcéru, Ophéliu Lambertovú a pokiaľ by to bolo možné, tak aj Remusa Lupina. Verím, že stoja rovno za vami."

Ani si nevšimli, že plášť ich odhalil až po kolená. Remus ho radšej rýchlo schoval do vrecka. Bolo lepšie, aby videli ich, než veľmi vzácny magický plášť. Jediný pohľad McGonagallovej im vysvetlil, že budú mať veľký problém. 

"Samozrejme," profesorka vyzerala prekvapene, "Poďte však dnu."

-

Vyzeralo to tak, že Vivian s Ophéliou majú zápas v tom, kto dlhšie neuhne pohľadom a Remus bol ich nervózny rozhodca. Profesori ich usadili do akejsi maličkej čajovne, kde okrem dvoch modrých sedačiek a malého stolíka nebolo nič. Čaj o polnoci nebol tradičná záležitosť.

"Nebudem sa tu zdržiavať dlho," oznámila jej Vivian, "Vaši priatelia, mimochodom, boli veľmi milí. Teraz u mňa žije Hydra. Mala by si jej poslať ďakovnú kyticu alebo aspoň pohľadnicu. Predsa len zabila tvojho otca. Som si istá, že sa ti tu darí a nedostala si sa ani do problémov. Výnimočne. Nebudem ťa tu poúčať. Pokračuj v tvrdej práci. Po škole ti dám rodinné peniaze, ale to snáď budeme riešiť neskôr. Toto je pre teba, Lupin."

Na stôl položila dva kľúčiky, jeden zdobený a druhý obyčajný, a posnula ich bližšie ku nemu, akoby to bol nejaký úplatok. K nim pridala malú rolku peňazí, ktorá ale skrývala veľký obnos.

"Jeden je od rodinného trezoru v tej vašej banke a druhý od domu. Otec ťa nikdy nevydedil. Nestihol to, ožran jeden. Prekvapivo nemal ani dlhy. Niečo som ti k tomu pridala. V trezore nič nie je. Ja už pôjdem."

Vstala a odišla z izby ako keby tam sedela už hodiny.

"Matka!" zvolala za ňou, "Ja... Merci."

Vivian sa minimálne usmiala a prikývla. Hneď potom odišla.

Slová: 1042