Ophélia - Tajomstvá osudu┃HP FF┃

Komnata najvyššej potreby

Ako môže slepá pracovať ako liečiteľka? Vážne sa nad tým dovtedy nezamýšľala? Chcela pracovať na oddelení pre zranenia spôsobené tvormi. Ako vylieči uhryznutia, bodnutia, popáleniny, či vytiahne ostne? Uhryznutia. Môže ich ohmatať, ale zistí, aké sú závažné len preto? Bodnutia. Bude ich schopná liečiť? Popáleniny. Uvidí, aké sú závažné a čo ich spôsobilo? Už dávno si dala cieľ, že bude ošetrovateľka. Najprv chcela vyvinúť liek na dračie kiahne, ale potom spoznala Remusa a zamerala sa čarovné tvory. Sama študovala a tajne za peniaze svojej mamy kupovala bylinky a elixíry. Remusovi vedela pomôcť, ale bola by tá pomoc dosť profesionálna a pôsobivá pre nemocnicu? Bola slepá. Nemohla ohmatávať celého pacienta. Keby mala funkčné oči. Niečo jej prešlo rýchlo hlavou. Ona ich mala. Nie, nehovorila o tej prekliatej knihe. Keď od nej iba trošku odchýlila zrak, tak sa všetko vrátilo naspäť. Ku tme. Oheň. Oheň boli jej oči. Keď horel v krbe, tak presne cítila, aké veľké sú polená. Nemôže však zapáliť pacienta a nechať ho zhorieť na popol. A vedenie? Neprijali by ju tam, keby vedeli, že má nejakú silu, ktorou by mohla pacientov ohroziť. A keby to nevedeli, tak by ju taktiež nevzali. Veď by sa nebola podľa nich schopná o nikoho postarať. A bola by? Aj keby používala sily tajne? Vždy by s ňou niekto chodil. Jeden človek nevie rýchlo zachrániť vážne zraneného človeka. Jennifer Marianne jej ponúkala priepustku, ale ona ju z hrdosti odmietla. Prečo to urobila? Do Munga sa už ako zamestnanec nedostane. Čo by mala...

"Ophélia!" zakričala Daphné, "Preložili to. Poď so mnou a ukážem ti, kde to má byť."

Ah, áno. Takmer zabudla, že sa ponáhľala na stretnutie Fénixovho rádu. Iba kdesi kráčala a oblápala knihu ako jej najdrahší majetok. Otočila sa za sladkým hlasom Daphné a cestou ešte narazila do pár nasrdených ľudí. Daphné vyzerala ustarostene, ale rozhodla sa radšej nehovoriť. Hovorila vtedy, keď to treba nebolo a vtedy keď áno, tak zo seba nedostala ani slovko. Išli vysoko. Prešli stovky schodov. Daphné ako zarytá športovkyňa nemala problém, ale Ophéliu už začínalo pichať v boku.

"Sme tu," vyhlásila, "Komnata najvyššej potreby."

Keby Ophélia videla, tak by si všimla, že tam nie sú dvere. Tak to bolo iba na chvíľu. Začali sa formovať zo steny z ničoho nič. Daphné sa obzerala sledujúc, či nikto nejde. Rýchlo vošla do vnútra a vtiahla so sebou aj jej svetlovlasú spoločníčku. V miestnosti už bolo dosť ľudí. Bola obrovská a prenikalo do nej slnečné svetlo skorého popoludnia cez moderné okná, ktoré by ste na Rokforte nenašli. Iba tam. Steny boli čisto biele a iba na jednej bolo vidno tehlu natretú nabielo. Na vzdialenom konci sedelo pár ľudí v mäkkých kreslách, na vankúšoch po zemi či iba na tmavých parketách. I keď tam bolo málo nábytku, tak so žltými závesmi vytvárali príjemné prostredie. Boli tam hlavne zakladatelia Fénixovho rádu. Všetci najznámejší chrabromilčania, niektorí známi pre vedomosti a ukážkovosť a niektorí práve naopak. Sydney Melorey sa v rohu zhovárala celým s  bifľomorským metlobalovým tímom a vyzeralo to akoby im pred zápasom dávala motivačnú reč. Chudobné zastúpenie slizolinu bolo roztrúsené a poznala iba Jenkinsa a Lea, ktorý pri pohľade na Daphné stále ohrňoval nos. Bystrohlavčania sa tiež rozšírili o Xenophíliusa a pár mladších žiakov. Čakalo sa okrem nich ešte na pár ľudí.

"Dobre, môžeme začať," oznámil James Potter, ktorý bol asi jedinou autoritou, "Viete, že sa to zhoršuje. Nemôžeme odtiaľto konať. Musíme sa učiť brániť. Tak prosím, dajte sa do dvojíc na skúšobné duely. Je nás nepárny počet, ale to vyriešime. Používajte všetky kúzla, čo poznáte. Vášmu protivníkovi to otvorí nové možnosti v skutočných dueloch. Snažte sa nezraniť. A ak..."

Ophélia prekvapila samú seba, keď zdvihla ruku: "Nemusím bojovať. A mám veci na zranenia."

Zložila si koženú kabelku a otvorila ju, čím okrem hrubej knihy odhalila aj fľaštičky lektvarov a byliniek a zdvihla ju nad hlavu, aby ju videli ostatní.

"Si si istá?" spýtal sa James, "Nebudeš to potrebovať? Potom sa s niekým vystriedaš. Teraz môžeme začať." 

Všetci sa postavili v radoch do úhľadných párov. Miestnosťou sa ozval hukot a kúzla lietali vzduchom. Sadla si do jedného zo žltých kresiel. Vedela, že sa asi nikto nezraní. Vedela, že bude tie vzácne skúsenosti potrebovať. Na Beauxbatons s nimi učiteľka, ktorá ich mala učiť brániť sa, zaobchádzala ako s krehkými gráciami. Netušila, či by obstála v boji s prvákom. Z toho premýšľania nad tým, že jej vysnívaná budúcnosť je naveky preč, ju rozbolela hlava natoľko, že by v boji dlho nevydržala. Ani nevedela ako dlho bola neprítomná, kým ju niekto neštuchol do ramena.

"Haló!" štuchal do nej Jenkins, "V pohode?"

"Čo sa ti stalo?" spýtala sa ho, keďže žiadne zranenie nemohla vidieť.

"Leo je v poslednej dobe strašne nepríjemný," chytil jej ruku a položil ju na svoje čelo, "Myslím, že mi ide krv."

"Neumrieš, bohužiaľ," oznámila, "Ale mal by si si sadnúť. Možno sa ti zatočí hlava. Dúfam, že ti nevadí náplasť s potlačou Ružového pantera."

Zalepila mu neveľkú ranu pokreslenou čarovnou náplasťou, ktorá by všetky škrabnutia mala vyliečiť stokrát rýchlejšie.

"Nevadí," zasmial sa a ticho sa pozeral na ostatných, "Ružového pantera mám veľmi rád. Nejdeš duelovať s Leom, keď teraz nemá mňa?"

"Nie je mi veľmi dobre a ani sa mi nechce," zakývala Leovi, aby sa pridal k dvojici vedľa neho.

Videl, že to boli Daphné s Amandou, zamračil sa a pridal sa radšej ku dvom štvrtákom.

"Nevieš čo si s tou Daph urobili?" spýtal sa nepokojne, "Je strašne otravný. Minule som sa skoro rozprával so Severusom Snapeom. Chápeš? So Snapeom."

"Tak ten Snape nemôže byť až tak zlý. Alebo môže?"

"Vždy sa na mňa pozerá akoby ma chcel zakliať. Neviem, aký so mnou má problém. Možno to, že som muklorodený v slizoline. Netuším. Môžeš byť rada, že máš také dobré spolubývajúce."

"Asi," priznala, "Môžeš si tú náplasť už zlepiť. Je čarovná."

"Vieš čo? Ja si ju asi nechám. Navždy. Podtrhuje moju krásu."

Zasmiala sa: "To určite."

Jenkins sa iba zasekol. Sedel tam ako ryba na suchu s otvorenými ústami. Ophélia si nevšimla, že v hnedých očiach sa mu leskli slzy a pery sa mu zatriasli.

"Jenkins?" spýtala sa ho ustarostene, keď sa dlho neozýval.

"Nehovor mi Jenkins. Je to otravné," povedal jej a jeho hlas sa otriasal plačom aj smiechom, "Som Ismaya."

Slová: 1007