Ophélia - Tajomstvá osudu┃HP FF┃

Stratený prsteň

Dumbledore mohol určite urobiť oveľa viac. Určite mohol. 'Dobre, slečna, budeme sa snažiť. Vyvesíme to na nástenku.'  Snažiť? Bol jedným z najsilnejších mágov všetkých čias. Dokázal premôcť Grindelwalda, ale nemohol jej vrátiť hlúpy zatúlaný prsteň? Určite mal iné starosti, ale to bolo najmenej! Mala mu povedať, čo sa skutočne deje. Čo by sa stalo potom? Povedal by: 'Niečo s tým urobíme.' Pri tom by sa napchával cukríkmi a hlúpo sa usmieval. Popravde Dumbledore nebol taký úžasný ako bol všade opisovaný. Iba si kazil zuby jedením toľkých cukríkov(alebo mal protézu?) a pokojne prikyvoval hlavou. Ak umrie, tak to bude jeho problém. Ak umrú všetci, tak to nebude ničí problém, lebo všetci budú mŕtvi.  Možno to preháňala, ale kto vie, čo by sa stalo. Vedeli to iba sudičky, ak skutočne existovali. Prsteň mala odkedy si pamätala a verte mi, že na malom decku taký drahý šperk vyzeral komicky. Bolo zvláštne nemať ho na prste. Nerada to priznávala, ale bol to skvelý pocit. Skvelý, no chvíľami nepríjemný. Ťažobu prsteňa nahradil zvláštny pocit v končekoch prstov. Cítila sa ešte horšie než keď ho mala. Potrebovala to povedať Remusovi. Aj ten by jej vedel pomôcť viac. Bola celkom blízko pri klubovni, ale aj tak by ju dnu nepustili. Musela čakať na nejakého Chrabromilčana.

Mala pocit, že tam opretá o stenu zaspí. Začula tiché kroky a zdvihla hlavu. Mohol to byť Filch? Starý a mastný školník? Nie, nemohol. Ten muž mal dolapiť každého študenta, ktorý porušoval pravidlá, ale našľapoval jemne ako slon. Ak by nemal tú mačku, tak by ho isto vyhodili. Alebo nie? Nevedela, či riaditeľ vôbec vnímal svet mimo svojej pracovne. Muselo to byť nejaké dieťa, alebo nejaký ladný tanečník. 

"Ahoj? Nezavoláš mi prosím Remusa Lupina?" opýtala sa osoby, ale bolo to ťažké, keďže nevedela kde približne má nasmerovať hlavu.

"Jasné. Môžem ťa aj pustiť dovnútra, ak chceš," ponúkol jej hlas. Prekvapivo známy a chlapčenský. Počula ho dnes pri schôdzke Fénixovho rádu. Bola si takmer istá, že sa zhovára s Paroháčom. Nehovorila, že nemôže ticho kráčať, ale veľmi veľa krát počula to, že ticho je pre neho veľmi zložitá úloha.

Čo by preferovala pri riešení jedného z tisíc najväčších problémov v jej živote? Izbu, ktorá vyzerala ako nora líšky (aj keď líščie nory asi boli upratané, to nevedela)? Predstavila si brodenie cez hordu neporiadku a troch Záškodníkov so šálkami priloženými ku dverám odpočúvajúcich ich rozhovor. Chodba však nebola o nič lepšia. Stovky zvedavých obrazov s nastraženými očami a ušami. Von alebo niekde ďaleko sa jej ísť nechcelo. Určite sa rýchlo blížila večierka, ak už nebola.

"Vieš čo?" rozmyslela si, "Povedz mu, nech zajtra o... tretej príde ku knižnici. Ďakujem!"

Rýchlo sa rozbehla tam, kde by mala byť ich klubovňa. Nemyslite si, že Rokfort už poznala. Za tie dva mesiace iba poväčšine ovládala cesty do klubovní a tried. Dva mesiace? Áno. Bola tu už dva mesiace. Už alebo iba. To sa ťažko určuje. Ubiehalo to strašne rýchlo a aj pomaly naraz. Čo sa stane, keď odídu od ochrany čarovného zámku?

-

V údolí hôr bolo zoskupených hojne domčekov. Vtáky si pospevovali na mohutných ihličnanoch a sledovali východ slnka. Asi každý spal. Samozrejme, s výnimkou modrej farmy, kde to o takomto čase vždy žilo. V ohradách, ktoré vyzerali akoby ich každú niekto starostlivo zariaďoval, žilo množstvo zvierat. Od muklovských kráv a obyčajných sliepok po ňucháčov, chumáčikov a vtákov ohniváčikov. Všetko to vyzeralo tak, akoby iba vytvorenie priestorov trvalo piatim ľuďom najmenej desať rokov. Verte alebo nie, ale zvládol to starší manželský pár s menšou alebo aj väčšou pomocou mágie. Žena v károvanej sukni s vlasmi zviazanými šatkou polievala až čarovne žiarivé kvety na jej kuchynskej parapete. Bola si istá tým, že nakŕmila každého zvera, ktorého mala pod ochranou. Slnko sa dostávalo vyššie a vyššie na obzor. Čarodejnícka komunita Sv. Michala sa o nedlhú chvíľu prebudí. Celé údolie vyzeralo tak krásne, že ľudské oko by to snáď nemalo ani zahliadnuť. V kuchyni mala toľko byliniek s vábivými vôňami, kvôli ktorým by niekto, kto by to prišiel po prvý krát, isto omdlel. Celý dom bol zariadený ako jednoduchá chalúpka. Okolo nohy sa jej obtrelo oranžové mača. Celkom obyčajné, ale milované rovnako ako tie za tisíce.

"Och!" zľakla sa, keď sa jej začala driapať po nohe, no hneď sa zasa usmiala, "Zlatko moje! Už ma nestraš, Veruna."

Už sa jej zachcelo mačiatko pohladiť, no začula zdesené výkriky. Neboli ľudské, ale dobre vedela, že to boli jej magické vtáčatá. Pozrela sa von z okna a okrem krásneho slnka videla aj niečo veľké, čo sa ku nej rýchlo blížilo. Prekvapilo ju, keď zistila, že je to sova s listom. Kto už by jej posielal listy? Nebola predsa ministerská a ani Scamanderova. Áno, Newt Scamander jej často písal a to ohľadom vzácnych zvierat, ktoré mala v opatere. Tmavá sova pristála na okne a vyčerpane zaškriekala. Žena jej hodila tučnú bielu myš, ktorou kŕmila vlastnú sovu Eleonoru. Otvorila obálku, nasadila si okuliare a začala čítať až strojové písmo:

"Stará mama,

Dúfam, že spoločenstvo Sv. Michala je stále v bezpečí a krásne ako si ho pamätám. Tu v Spojenom Kráľovstve je situácia oveľa horšia než sa zdá. Ani Rokfort už nie je v bezpečí. Okrem temných síl sa stalo ešte niečo strašné a to strata môjho prsteňa. Je to skutočná záhada, ale prsteň jednoducho zmizol. Už si isto viete predstaviť, aké vážne to môže mať následky. Nedá sa privolať kúzlom 'Accio' a Dumbledora takéto hlúposti nezaujímajú. Príďte, prosím, dnes do Rokvillu o desiatej.

S láskou, Ophélia."

Žena si ustarostene povzdychla. Dúfala, že sa toto nikdy nestane. Musela niečo vymyslieť. Musela rýchlo vyrobiť nový. Nebola si ani istá, či má všetok potrebný materiál. Už nevedela, či jej vystačia sily. Už nebola taká mladá ako kedysi, keď vytvárala ten prvý. Premýšľala, ako to úbohé dieťa vychovali. Už dlho ju nevidela. Všetci mladí v jej veku píšu takto formálne? Pozrela sa na akrylový obraz čiernovlasej ženy na stene, ktorá bola jej matka.

"Vidíš? Toľko veľa starostí s tým máme...," zhovárala sa z obrazom, "Vyzerá to, že sa budem vracať do Anglicka. Dúfam, že už zabudli na ten hlúpy článok."

Slová: 1001